Tvrdeniu, že maďarský Výbor pre národnú spolupatričnosť zasadá v susedných štátoch, aby spoznal reálny život krajanov, neveria ani jeho členovia. Od rečníkov v Komárne by sa dozvedeli to isté, keby ich pozvali do Budapešti.
Ďalšia cesta po pamiatkach a kávičky s miestnymi papalášmi ich k realite menšiny priblížili rovnako, ako keby vycestovali na Mars. Takisto stretnutie s „občianskymi“ aktivistami.
Ak by aj u nás existovala maďarská občianska sféra, ktorá by si verejne dovolila mať zásadne iný názor než SMK, a riskovala by dokonca aj zastavenie dotácií z Pešti, tú by tam aj tak nepozvali.
Povedzme, že napriek tomu nie je problém, ak sa časť parlamentu jedného štátu rozhodne oficiálne zasadať v druhom štáte a ako politický orgán na toto zasadanie vlastným menom oficiálne zvoláva hostí. Nie je to síce normálne, ale to nie sú ani pomery v strednej Európe či početné maďarské menšiny u susedov.
Aj v takom prípade však vidíme ukážkový príklad toho, ako sa veci nesmú robiť. Nejde len o to, že slovensko-maďarské vzťahy sú mimoriadne citlivé a vyžadujú si zvláštnu opatrnosť. Ani o to, ako dlho dopredu sa sluší podobnú akciu oznámiť (dva dni sú každopádne výsmech). Slušný človek susedom nielen oznámi, že k nim príde, ale aj sa opýta, či môže ďalej. Aj keď ide len o formalitu.
Diplomacia je o tom, že sa sporné akcie nielen oznámia, ale že sa rokovaniami korektne pripravia. Platí to dokonca, aj keď žijeme v spoločnej únii a i napriek tomu, že maďarská menšina nie je majetkom štátu a môže si niekoho pozvať bez súhlasu slovenských politikov (výbor však nikto nepozval, aspoň to nepriznal).
To, že politici Fideszu (ďalší sú vo výbore len do počtu) zasadaním na akademickej pôde zdôraznili imidž komárňanskej univerzity ako politike poplatnej straníckej inštitúcie alebo že odmietnutím Mostu ignorovali názor väčšiny tunajších Maďarov, sú už len drobnosti.
Tvrdenie veľvyslanca autorovi článku, že so žiadnymi problémami nepočítal, by dokazovalo len jeho nekompetentnosť, ak by sa dalo brať vážne. Skôr však ide o vedľajší prejav arogancie tých, čo dnes Maďarsku vládnu, a susednými národmi hlboko pohŕdajú.
Naozaj sa to prejavuje aj v používaní slova Felvidék. Súkromná osoba má právo nazývať Slovensko, ako chce a nemusí tým myslieť nič zlé. Ak však politik pri oficiálnej príležitosti dôsledne nepoužíva riadny názov krajiny, ale niečo, čo je pre väčšinu jej občanov skôr urážlivé, netreba brať vážne žiadne jeho reči o vzájomnom priateľstve.
