Odvolanie trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka prišlo tak náhle, ako jeho vymenovanie pred viac ako tromi rokmi. Vtedy o nečakanom rozhodnutí Benedikta XVI. povedal: „Hovorili mi, že nemám čo váhať. Keď som si predstavil, že zoči-voči by som pápežovi odmietol jeho voľbu, tak som váhať nemohol... Kto som ja, aby som povedal, že výber bol mylný a len ja viem, čo by bolo správne.“
Jeho slová, ktorými sa v nedeľu lúčil so svojou funkciou, mali podobný zmysel. Treba ich oceniť, ale treba k nim aj čosi podstatné dodať.
Bezák stelesňoval to lepšie, čo sa dá v slovenskej katolíckej cirkvi nájsť. Kontrast oproti predchodcovi Jánovi Sokolovi, ktorý slúžil zádušné omše za Jozefa Tisa a vyžíval sa v sláve, azda ani nemohol byť väčší.
Keď si ako arcibiskup dovolil kritizovať napríklad fakt, že celá desatina slovenských kňazov spolupracovala s ŠtB, či spochybňovať Sokolovo nakladanie s diecéznym majetkom, bolo to nečakane otvorené. To mu síce mohlo získať obdivovateľov, ale aj nepriateľov, ktorí ako liek na akýkoľvek cirkevný problém preferujú čušanie a zadupanie odvážnych ľudí pod zem.
Konšpiračná špekulácia môže znieť, že tí druhí zase získali prevahu a Vatikán zoťal vytŕčajúcu hlavu. Možno je to inak, ale pápežovo rozhodnutie žiadnu inú interpretáciu neumožňuje. Keďže kánonické právo uvádza len povinnosti biskupa, ale jednotlivé dôvody na odvolanie nie, zdôvodnenie v liste, ktorý v nedeľu Bezák prečítal, je viac ako vágne a pre veriacich nepochopiteľné.
Benedikt XVI. dlho predtým, než sa stal pápežom, hovoril, že najmä v Európe už cirkev nebude ľudovou, ale menšinovou. Nebolo to želanie, ani varovanie, ale realistické zhodnotenie situácie. Rozhodnutiami, akým je odvolanie Bezáka, takýto stav môže len priblížiť.
Róbertovi Bezákovi netlieskali cirkvi nepriateľskí novinári ani proticirkevní liberáli. Tlieskali bežní veriaci, ktorí arcibiskupovmu odvolaniu nerozumejú.
Čítajte komentár Ľuba Jaška (piano)
