Začína sa to okolo piateho-šiesteho roka. Kladieme malé dlane (zvyčajne) na ústa svojich rodičov: „To nehovor! Nie, nie, nie.“ Upierame im možnosť prerozprávať čosi, čo súvisí iba s nami a s nimi, o čom sa domnievame, že naruší predpokladaný či vyžadovaný obraz o nás. To, čo dospelý vníma ako vtipné, hodné prerozprávania, dieťa hodnotí ako zahanbujúce, obmedzujúce.
Pokračuje to v puberte. Nedostatok taktu u kamarátov, vyzradenie toho, čo malo ostať skryté, vnímame ako zradu. Rozpor medzi tým, čo o sebe považujeme za hodné zverejnenia, a čo už nie, riešime hádkou, roztržkou: „Už nie si viac môj kamarát/moja kamarátka. Toto si fakt nemusel/nemusela.“
