Niektoré hysterickejšie nemecké noviny pripísali porážku Nemecka s Talianskom v semifinále futbalových majstrovstiev Európy faktu, že sa málo nemeckých reprezentantov obťažovalo spievať štátnu hymnu. Ich správanie vraj kontrastovalo s talianskymi futbalistami, ktorí do jedného spievali text Il Canto degli Italiani (Piesne Talianov). Kapitán Gigi Buffon dokonca spieval so zatvorenými očami, akoby odriekaval modlitbu.
Vo finále však Taliani nemali šancu proti Španielsku, najlepšiemu tímu sveta, hoci ani jeden španielsky hráč neotvárali počas štátnej hymny Marcha Real ústa – čo je napokon logické, lebo „Kráľovský pochod“ nemá text. Katalánski futbalisti navyše štátnu hymnu príliš nemilujú, pretože sa hojne propagovala za vlády zosnulého diktátora Francisca Franca, ktorý nenávidel katalánsky nacionalizmus.
Náhradné vojny
Vieme, že vo futbale nie sú vždy najúspešnejšie tie mužstvá, ktoré majú v kádri najväčšie hviezdy. Šampióni fungujú ako tímy – súdržné, nepoznamenaných egoizmom primadony, každý hráč je v nich pripravený pracovať pre ostatných. Je vlastenectvo skutočne kľúčom k tomuto typu ducha národných tímov, ako sa domnievajú nemeckí kritici vlastnej jedenástky.
Futbal býva často označovaný za náhradu vojny – za symbolickú a viac-menej mierumilovnú cestu, ako ventilovať medzinárodnej rivalitu. Fanúšikovia národných reprezentácií sú aktérmi v istom druhu vlasteneckého karnevalu a obliekajú sa do kostýmov zodpovedajúcich národným stereotypom: anglickí priaznivci sa prestrojujú za stredovekých rytierov, Holanďania si obúvajú dreváky, Španieli sú toreadori. Nemci majú s národnou symbolikou, pochopiteľne, problém, ale zazrel som pár fanúšikov v kvázibavoráckom oblečení.
Cena za najvtipnejšie prestrojenie potom nutne musí pripadnúť Talianom oblečeným ako pápeži a kardináli.
V minulosti zaobchádzali anglickí fanúšikovia – ktorí však neboli jediní – v tejto vojnovej metafore príliš ďaleko a správali sa na európskom kontinente skôr ako nájazdníci terorizujúci mestá, ktoré mali tú smolu, že hostili zápas anglického tímu. Ani samotní hráči však nedokázali vždy zakryť národnostnú zášť: keď Holandsko porazilo v pamätnom semifinále európskeho šampionátu v roku 1988 Nemecko, jeden z Holanďanov si významne utrel nemeckým dresom zadok.
Disciplína verzus fantázia
Vzhľadom na silu národnostného cítenia v týchto zápasoch nie je nijako prekvapujúce, že si ľudia radi premietajú národné charakteristiky do štýlu hry. Počas tých vzácnych príležitostí, keď dnes Anglicko vyhrá nejaké dôležité stretnutie, sa jeho víťazstvo pripisuje „typicky anglickému“ bojovému duchu v kombinácii s „fair play“. Nemci hrajú „s disciplínou“, Taliani s obrannou silou rímskych bojovníkov, Holanďania s voľnomyšlienkárskym individualizmom, Španieli s eleganciou toreadorov a tak ďalej.
Keď v roku 1998 vyhrali majstrovstvá sveta Francúzi, pripísali svoje víťazstvo multietnickému charakteru svojej reprezentácie – stelesneniu francúzskeho hesla „sloboda, rovnosť, bratstvo“.
Len čo však tímy prehrávajú, sú tieto stereotypy rovnako vehementne zatracované ako typické nedostatky: Nemcom chýba fantázia, Taliani sa boja útočiť, Holanďania sú sebeckí, etnicky minoritní hráči Francúzska postrádajú národnostné cítenie a tak ďalej.
