K napísaniu týchto poznámok ma pohol film, ktorý som videl v televízii. Pozerala ho so mnou aj moja manželka, ktorá ho už predtým videla v kine. Marhuľový ostrov. Film zvláštny, originálny. Nemôžem ho hodnotiť ako kritik, ktorým nie som, ale zážitky mám. Neveľký príbeh, naplnený hustou atmosférou, plný osudu, neistých motívov, veľkých vášní a bezvýchodiskového prežívania. Ľudia akoby v ňom žili naslepo, ale s hlbokými pocitmi.
Páčila sa mi hudba a kamera, ktorá veci posúvala, aj keď dej stál. Szidi Tobias zvládla veľkú úlohu. Bolo to opojné. Nemyslím len na barackovicu, ktorá je tu doma, celý príbeh je ako ťažká hlava, ktorá si neskôr nevie spomenúť. Aj takto často žijú ľudia, aj keď o nich nevieme. Stretáva sa tu slovenský a maďarský motív, Dunaj, lužné lesy, napokon juh Slovenska je i severom Maďarska. Istý kontakt tam musí nastať, ľahko tieto veci neuzavrieme.
Slovensko-maďarské dotyky ma viedli, aby som si o tom prečítal v knihe Dejiny kráľovstva uhorského od počiatkov do časov Žigmundových. V nich „vypravuje“ Jonáš Záborský o všetkom, čo zistil, prečítal a naštudoval za svojich kňazských pobytov na farách na východe Slovenska. Záborský bol výnimočný muž, už jeho reprodukovaný portrét hovorí o sústredenom racionalizme, ale okolo jeho úst je veľa premáhania, vášní. Iste je to stopa dejov, ktoré poznačili jeho život. Vzdelaný, vlastne veľmi vzdelaný človek, ktorý žil pod maďarskou vládou, narážal na ňu, ale mal spory aj so štúrovcami a inými. Nuž, pravý zeman pôvodom, vzdelaním i povahou. Jeho Dejiny kráľovstva uhorského... svedčia o tom, koľko prameňov preštudoval, aké informácie získal a čo domyslel. Vidím v ňom viac spisovateľa ako historika, a tak jeho dielo čítam. Jeho jazyk je archaický, ale dobre sa číta. Timotej Kubiš, ktorý dielo pripravil na vydanie, urobil dobrú prácu.
