Zdá sa, že kauza Bezák sa definitívne skončila. Najhoršie z nej vyšli slovenskí biskupi, ktorí ani slovom nevyjadrili svoj názor na bývalého kolegu.
Utorňajšia reakcia kardinála Jozefa Tomka, ako aj bratislavský koncert a petícia na podporu Róberta Bezáka dali zrejme definitívnu bodku za prípadom odvolania trnavského arcibiskupa. V médiách ju prekryjú iné kauzy a časom sa bude vynárať ako stále nejasnejšia spomienka.
Pre nekatolíkov môže byť len ďalším dôkazom skazenosti a zbytočnosti rímskej cirkvi, väčšia časť katolíkov prijme vatikánske rozhodnutie ako fakt, o ktorom sa nepochybuje, ale menšine zostanú nezodpovedané otázky a pachuť.
Tradícia obrany kňazov pred vyššie postavenými má na Slovensku dlhšiu históriu: najznámejší je prípad Andreja Hlinku, ktorého suspendoval maďarský biskup, a vysviacka kostola v Černovej v roku 1907 sa skončila krvavou tragédiou. Na obranu kláštorov a kňazov sa veriaci stavali aj počas komunizmu.
Bezákov prípad je však oveľa delikátnejší a možno ho interpretovať aj ako spor s hlavou katolíckej cirkvi, hoci samotný pápež o tom nemusel vedieť. K násiliu na tele tentoraz nedošlo, ale k násiliu na duši hej. A to aj napriek tomu, že Bezák po oficiálnom oznámení odvolanie rešpektoval a viac sa k veci verejne nevyjadril.
Vatikán má svoje pravidlá a kvôli jednému arcibiskupovi ich iste nebude meniť. Katolícka cirkev nie je demokratická organizácia a žiadna lokálna petícia nedokáže vyvinúť dostatočný tlak, ktorý by spôsobil zmenu stáročných tradícií.
Možno je to nepochopiteľné, možno majú pravdu tí, ktorí hovoria, že tento spôsob (ne)komunikácie je pre odvolaného hodnostára lepší – ak by sa niekedy náhodou ukázalo, že Bezákovo previnenie bolo také veľké, že zatienilo napríklad chyby jeho predchodcu.
To však nič nemení na tom, že niektorých slovenských katolíkov ich hlava dostáva do nezávideniahodnej situácie. O ich množstve si netreba robiť ilúzie – stačí si spomenúť na minulotýždňovú cyrilo-metodskú púť v Nitre a na mariánsku púť v Levoči, a je jasné, že predstavujú skôr kvapku v mori – ide však o mediálne výrazné a vplyvné osobnosti.
Pozitívom uplynulých desiatich dní je, že krajných reakcií bolo málo. Hlasy, že sa nekatolíci nemajú čo miešať do záležitostí cirkvi, boli rovnako marginálne ako tie znevažujúce. Najhoršie tak z prípadu vyšli slovenskí biskupi. Nie preto, že sa postavili za rozhodnutie pápeža – tak to skrátka museli urobiť. Ale preto, že ani jedným slovom nevyjadrili svoj vzťah či názor na bývalého kolegu.
Ako povedal na koncerte kňaz Anton Srholec: „Ja si myslím, že už je čas na to, aby aj tam povstal jeden a povedal, veď my sme spolu jedávali, sedávali, ruky si podávali. Ja si myslím, že on je takýto a takýto. Aby sme sa dozvedeli pravdu.“
