Keď pred deviatimi rokmi vznikol Ústav pamäti národa, jeho zakladateľ Ján Langoš často hovoril, že polstoročie totalitných režimov by mali skúmať mladí ľudia. Dôvod bol jednoduchý: mnohí z nich už vyštudovali v slobodných pomeroch a najmä neboli zaťažení (azda okrem účasti v pionierskej organizácii) osobnou účasťou v inštitúciách, ktorých činnosť mali skúmať.
Časom, a najmä po Langošovej smrti v roku 2006, sa ukázalo, že nízky vek ešte nemusí nutne znamenať, že človek je schopný k totalite zaujať (ak je niečo také vôbec možné) úplne objektívny postoj. Podľa miery citlivosti to niektorí bez problémov tolerovali, iní – napríklad aj niektorí bývalí členovia KSČ v radoch historikov – hovorili o tom, že ÚPN hnedne.
Nech je, ako chce, dnešnú situáciu nepredpokladal asi nik. V desiatom roku existencie prišiel do ústavu človek zviazaný s komunistickou a neskôr s nacionálnou ideológiou a vyvolal petíciu, ktorú podpísali aj viacerí zamestnanci. Ak toto nie je choré, tak už nič.
Po nástupe Ivana Petranského do čela ÚPN nastali viaceré momenty, ktoré boli oprávnene terčom kritiky. Jedným z problémov boli pamäti Karola Sidora, ku ktorým napísal nekritický úvod František Vnuk. Hoci ústav argumentoval tým, že ľudáckeho historika si vybrali dedičia autorských práv, v predhovore chýbala napríklad zmienka o Sidorovom počiatočnom antisemitizme.
Hoci nešlo priamo o problém ÚPN, ale parlamentu, nehorázna bola aj voľba Arpáda Tarnóczyho, ktorý predsedal spolku pravidelne oslavujúcemu 14. marec, za člena správnej rady ústavu. Na veľkú škodu tieto i ďalšie menšie kauzy prekryli výskumnú a publikačnú činnosť, konferencie i filmový festival, ktoré ÚPN organizuje.
Najnovšiu a najväčšiu ranu svojej povesti si však ústav opäť uštedril sám, respektíve, uštedril mu ju jeho šéf. Jeho slová o odbornosti Jána Bobáka a neuveriteľná argumentácia, že podľa zákona majú bývalí členovia komunistickej strany zákaz pracovať iba v orgánoch ústavu, sú nielen prejavom arogancie, ale sú najmä účelové a v rozpore s prvou úlohou ÚPN, ktorou je podľa zákona „vykonávať úplné a nestranné hodnotenie obdobia neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií...“
Pred ôsmimi rokmi Ján Langoš o Slovensku povedal: „V jednej z predchádzajúcich otázok ste spomenuli, že tu ako keby sme si odpúšťali, nehľadeli na minulosť a hovorili si, že čo bolo, to bolo, teraz sme iní. Ale to nie je pravda.“
Ani v desiatom roku existencie ÚPN jeho slová na jeho nástupcu neplatia. Je jedno, že jeden z organizátorov petície proti Bobákovi Patrik Dubovský kandiduje do správnej rady ústavu. Dôležitejšie totiž je, že si na rozdiel od jej predsedu uvedomuje, ako pamäť národa nemá vyzerať a do čoho to ÚPN vlastne stúpil.
