Priateľ básnik sa vie poriadne postarať o hriadky svojej poézie. Seje, pôdu kyprí, polieva, vytrháva burinu, presádza, premýšľa, čo a ako zlepšiť, aby sa v jeho strofách slová rozvoňali farbami.
V nebásnickom živote však túži po záhrade, ktorá rastie sama od seba, bez pričinenia a námahy záhradníka. Tak ako to narastie, sa mi to páči, povedal.
Súhlasím, ale záhradka v meste, mestečku, akokoľvek slobodne rastie, zďaleka nebude mať na kvetmi prežiarené vysokohorské lúky v Nízkych Tatrách.
Mne sa páčia básnikove verše, jemu zanedbané záhrady. Aj mne, mimochodom, ale to je o inom. Kto si z finančných či zdravotných dôvodov nemôže dovoliť dovolenku, zostáva cez leto v bonsai krajine Balkonia, v lepšom prípadne v trochu väčšej Terasiensis. Kreativita v komunikácii s rastlinami pomáha takýto odpočinok podstatne zlepšiť.
Žena v tomto lete na terase stvorila Patio a záhradku tým vymaľovala. Farby a tvary obdivujeme už pri raňajkách. K ružovej ruži si treba prejsť pár krokov privoňať. Červená nevonia, ale výhonok má osem pukov, máme sa na čo tešiť.
Kto nevie, čo je Patio, vie málo o Cordobe. Patio, alebo átrium, osviežujúce miesto bolo vymyslené proti horúčavám v Palestíne už šesťtisíc rokov pred Kristom. Malý dvor, štvorcový alebo dlho sa tiahnuci úzko medzi domčekmi, a takých neozdobených dvorov je i v Bratislave dosť. Z ulice neviditeľné, ale so zeleňou, kvetmi v hriadkach, ak sa dá aspoň s jednou palmou, ale vždy s množstvom kvitnúceho v črepníkoch na zemi, na stenách rozvešaných i z nízkej strechy spúšťaných. Krása nie je zadarmo, päť dní práce týždenne najmenej, v západe slnka, ale číra romantika.
