„Vladimír Mečiar používa lož ako pracovnú metódu,“ vystihol to v roku 1993 presne Milan Kňažko. Žiaľ, až potom, čo tomu notorickému luhárovi výdatne pomohol stať sa vládcom Slovenska.
Dnešný český prezident Václav Klaus zas ešte v októbri 1992, pred rozvodovým rokovaním v Jihlave, povedal na otázku, či predsa len Mečiarovi neustúpi: „Neviem, v čom by sme mali slovenskej strane ustupovať, keď jej chýba elementárna pravdovravnosť, slušnosť a základné správanie, ktoré je potrebné medzi normálnymi ľuďmi.“ (Citované podľa knihy Mečiar a mečiarizmus od Mariána Leška).
O jeden dôvod viac, prečo Klausov list označujúci teraz Mečiara za uvážlivého štátnika ovládajúceho umenie kompromisu a najmä za „politika, ktorý vie držať slovo“ na Slovensku u pamätníkov mečiarovej éry, ale aj u súdnejších českých politikov a novinárov, čo nášho „veľkého muftiho“ zažili na vlastnej koži, vyvolal len záchvat smiechu.
