Tá prvá myšlienka je ešte voľne spojená s nedávno skončeným karlovarským festivalom. Stretla som tam niekoľko kolegov zo Slovenska – vždy galantne vyskočia, pobozkajú ruku a povedia „bozkávam“ – nádhera.
Hovorím to kamarátke a konštatujeme, že českí muži, na svoju škodu, ruky nebozkávajú – a aký to má pritom pozitívny efekt!
Nerozlišovala som
Ďalšia asociácia ma privádza k mojim slovenským spolužiakom na FAMU. Jednou z najvýraznejších postáv bol Fero Fenič. Objavil sa na FAMU ako zázrak.
Chlapec z východniarskej dediny, nadupaný energiou. Všade ho bolo plno, na všetkých seminároch si bral slovo, diskutoval, hádal sa, ani teraz neviem, či hovoril po slovensky, alebo po česky – to je tiež príznačné – nikdy som vlastne tie jazyky nijako nerozlišovala a ani večer po správach v televízii som koľkokrát nevedela, či boli v češtine, či v slovenčine.
