S kamarátkou sme boli vo Francúzsku v rámci medzinárodného cestovateľského programu opravovať zákopy z jednej zo svetových vojen.
Cez deň sme v hrubých rukaviciach behali po lese a čistili zákopové steny, v noci sa internacionálny mix adolescentov tlačil v obrovskom vojenskom stane, ktorý som raz celý zobudila v záchvate klaustrofóbie - snívalo sa mi, že sa skrývam v hrobe bez vzduchu a vonku číhajú nacisti.
S rovnakým pocitom - a síce že spím v hrobe - som sa zobudila vo Francúzsku aj toto leto. Pre hojný výskyt lúpeží nám odporučili zatvárať si na noc okenice. Okenice sme mali zatvorené, aj keď sme 14. júla išli cez deň na výlet do St. Tropez. A boli zatvorené, aj keď mi o 11. večer zazvonil telefón, že niekto vypáčil hlavné dvere a ukradol mi z izby počítač.
Nad St. Tropez práve burácal ohňostroj. Ako opadával, s umierajúcimi svetielkami odchádzalo aj desať rokov informácií z môjho počítača, aby bol ráno vyčistený na predaj niekde na blšáku v Marseille. Keď som Francúzsko opúšťala s ľahkým ruksačikom bez laptopu, nemohol zaspať niekto iný. Dávno sa mi nestalo, ak vôbec niekedy, že by bol do mňa niekto zamilovaný tak, že by ráno tíško čakal pod oknom, kým vstanem a otvorím spomínané okenice.
