Námahu navštíviť niekoľko rómskych osídlení si okrem poslancov Alojza Hlinu a Igora Matoviča dáva už roky aj Marián Kotleba a všetci svorne dospeli k tomu istému záveru: sociálne dávky a prídavky na deti sú privysoké, Rómom sa nechce robiť, nie sú motivovaní, lebo berú peniaze zadarmo.
K nim sa ešte pridali Ľudovít Kaník či Pavol Frešo s návrhmi na likvidáciu rómskych obydlí, zrušením „výplat“ za školskú dochádzku atď.
Stručne by sa dalo povedať, že pri riešení takzvanej rómskej problematiky nejde o nič iné ako o zrušenie výhod, ktoré obyvatelia rómskych osád majú. Alebo inak: je im tu až príliš dobre na to, aby pracovali, veď ich platíme za ničnerobenie a s tým treba skoncovať.
Ponuka na pobyt v osade
Predstava lenivého Cigána je u nás zakorenená príliš hlboko nato, aby sa ju podarilo zničiť jedným či dvoma článkami v novinách. Predsa len som prežil v osadách roky a je mi ľúto, že nikto z poslancov OĽaNO neprijal moju ponuku na spoločný pobyt v nich. Možno by uvideli aj to, čo pred nimi zostalo skryté: každodenná drina často bez vymožeností modernej európskej civilizácie ako práčka, varič či žmýkačka.
V lete sme denne podstupovali lopotu s neistým výsledkom. Chodili sme na čučoriedky, brusnice a huby. Do hory bolo treba vyšliapať niekoľko kilometrov, potom sme veľké vedrá plnili tým drobným ovocím. Zber trval často i viac ako päť - šesť hodín. Potom s plnými vedrami dolu a v horúčavách postaviť sa na cestu. A čakať.
Pripomínam, že sme boli na nohách od skorého rána a nemali sme so sebou ani len vodu. Ak sme mali šťastie, pristavilo sa auto a ovocie sme predali. Ak nie, všetko sme museli vyhodiť, čučoriedky a brusnice rýchlo podliehali skaze, sadali na ne drobné mušky, chladničku sme nemali, tovar sa už na druhý deň nemohol ponúkať.
Tak sme často strávili celý deň zberom a predajom a nezarobili sme ani cent. Napriek tomu sme dennodenne tú otročinu podstupovali a stále podstupujeme i s vedomím, že sme pre každého len banda lenivcov.
Inak to nebolo ani pri príležitostných prácach na stavbách. Muži často cestujú najmä do Česka či Bratislavy. Vždy do takej práce idú s vedomím, že uvidia, aká pláca za odvedenú robotu bude a či vôbec... Aj toto je realita života Rómov v osadách, ktorá, zdá sa, poslancom unikla.
Adresné prídavky už máme
Ak považujú zavedenie adresnosti dávok za akýsi pokrokový prvok v sociálnom zabezpečení občanov svedčí to o pomerne veľkej neznalosti systému ich vyplácania.
Taký systém (voláme ho systém osobitného príjemcu) už totiž roky naša legislatíva pozná. Je možné použiť ho tam, kde úrady zistia, že sú sociálky využívané na iný účel, než na aký sú určené.
Výrok o maternici ako výrobnom prostriedku možno chápať skôr ako snahu jeho autora o vtip než ako o skutočné popísanie životnej stratégie Rómov.
Veľký počet detí je totiž typickou črtou chudobných rodín, tento fakt už bol dostatočne vedecky opísaný a pokiaľ sa týka Rómov, tí mali oveľa viac detí v časoch, keď sa žiadne rodinné prídavky nevyplácali. Skôr platí opak: čím je spoločnosť vyspelejšia, tým viac sa v nej uplatňujú ženy v iných sférach, ako je materstvo.
Nezamestnanosť ťaží všetkých
Problémy s nezamestnanosťou sa netýkajú len Rómov. Podľa posledných údajov bude v Európe až 22 miliónov nezamestnaných. Vytrhnúť tzv. rómsku problematiku z tohto kontextu je nielen scestné, ale aj nebezpečné.
Nebezpečné preto, lebo to zaiste bude viesť k čoraz väčšiemu šíreniu nenávisti, rasizmu a k zdanlivo jednoduchým konečným riešeniam!
Preto by sa páni poslanci a vláda mali viac zaujímať o ekonomický rast, vytváranie pracovných príležitostí a očistu verejného života.
Na onom „bohatom“ živote v rómskych osadách sa totiž podpisuje okrem hospodárskej krízy aj tunelovanie, rozkrádačky, kauzy a kauzičky, likvidácia poľnohospodárstva a priemyslu... Alebo prišli páni poslanci počas svojho kempovania k záveru, že i za toto si môžu Rómovia sami?
Rastislav Pivoň je kultúrny antropológ, romista
