Vracal som sa z Bratislavy autom neskoro večer k nám domov na vidiek. Zrazu som musel dupnúť na brzdu, lebo rovno predo mnou križovala cestu rodinka diviakov. Mama a šesť odrastených mláďat. Keď v noci natrafíte na srnky, všimnete si ich, lebo im vo svetlách reflektorov svietia oči. Divým sviniam nesvietia. Treba ísť pomaly. Je to však úžasný zážitok vidieť kúsok od hlavného mesta prírodu a pozorovať tento život v divočine.
Už dávnejšie som písal o tom, ako sa japonskí vodiči stretávajú na cestách vedúcich cez hory s opicami. To by bolo zrejme atraktívne pre Slovákov. Veľmi známym miestom je Nikko, turistická destinácia sto kilometrov od Tokia.
Keď tam autom zastavíte na vyhradených vyhliadkových miestach, opice prídu až k vám. Nezodpovední turisti ich kŕmia, čím spôsobili, že sú drzé a lenivé hľadať potravu v prírode. Miestne úrady všade rozmiestnili tabule s nápisom: "Zákaz kŕmiť opice!" Keď však už raz opice skúsia, aké jednoduché je dostať potravu od ľudí, nie je ľahké odnaučiť ich od tohto zvyku. Za posledných dvadsať rokov tam zaznamenali útoky opíc na ľudí ako odcudzenie tašky s nákupom potravín alebo vykradnutie stánku s občerstvením.
Na Slovensku sú však témou skôr gorily než opice.
Keď sme pred desiatimi rokmi s mojou ženou chystali našu svadbu, bol som nervózny, aké pomalé sú slovenské úrady. Museli sme k sobášu zhromaždiť množstvo dokumentov a potvrdení a išlo to pomaly. Ktosi mi poradil, nech dám na úrade úplatok. Povedal: "Žiaľ, to je Slovensko!" Bola to pre mňa na začiatku môjho života v novej krajine pomerne šokujúca informácia.
Odvtedy som okolo seba počul o úplatkoch veľakrát. A párkrát sa mi aj stalo, že mi štátni zamestnanci naznačili, aby som niečo zaplatil. V Japonsku som nikdy nič také nezažil ani nikto z mojej rodiny či z okruhu kamarátov. Samozrejme, aj v Japonsku existujú veľké kauzy ako Gorila, ale sotva natrafíte na malé úplatkárstvo, ktoré si pre účely tohto článku dovolím nazvať Opica.
