Len čo som vedel sedieť, otec ma brával do kovového nosiča. Uvelebil som sa chrbtom k nemu a „prešiel“ som Slovenský raj skôr, ako som stál na vlastných.
Pre generáciu rodičov sa túry stali únikom pred izoláciou. V horách sa dalo pohybovať voľne. Môj otec vždy na hrebeni vymenúva zaradom všetky vrcholy, z ktorých mnohé znejú ako názvy rozprávkových krajín.
Dnes nosím ja na chrbte svojho syna. Hoci môj batoh je určite pohodlnejší, až teraz som pochopil, aká je to makačka. Po túre vždy zostúpime do malej obce alebo mestečka. Všimol som si trend, že typický slovenský tato (holá hlava, hrubá zlatá reťaz, tielko, bermudy a sandále s ponožkami a v ruke kľúče od auta) začal vyrábať svoje malé klony: holá hlava, tenká reťaz, tielko a v ruke kľúče od hračkárskeho auta…
