Zrejme je to vec nepriestrelná ako policajná vesta. Prijímame to skôr s humorom, než by sme apelovali na zmenu. Vyjadrenia policajných hovorkýň a hovorcov vnímame ako akýsi rituálny dôvetok spravodajstva.
Čiastočne za to môžu aj médiá. Keď si prečítate novinové krimisprávy, takmer celú udalosť približujú neutrálnym neosobným uvádzaním faktov (tam a tam, vtedy a vtedy, to a to sa stalo, dopadlo to tak a tak – tragicky, takmer tragicky, našťastie šťastne) a posledný riadok správy patrí spravidla kratučkej polvetovej rituálnej prázdnej fráze „autority“: ’Nehodu vyšetruje dopravná polícia,’ povedala krajská policajná hovorkyňa; ’Vyšetrovateľ začal trestné stíhanie pre usmrtenie a ublíženie na zdraví,’ uviedla hovorkyňa.“ Aký zmysel má tieto zrejmé fakty zopakovať „ústami“ hovorcu, keď čitateľovi je to dávno z obsahu oboch správ jasné?
