Snažiť sa trestať vojnových zločincov treba aj cez súdy, tie však už asi veľa nezmôžu. Dôležitejšie je, ako sa k týmto ľudom a ich sympatizantom postaví spoločnosť.
V 30. rokoch minulého storočia si nemecký kancelár Adolf Hitler žalobou na parížskom súde vymohol zákaz predaja prvého „nelegálneho“ vydania Mein Kampf vo Francúzsku.
V iných jazykoch šírenie svojich výlevov podporoval (bohatol z tantiém), francúzskemu zo všetkých síl bránil. Až príliš otvorene totiž v knihe opisoval, aké plány s Francúzskom má, a nechcel, aby si to druhá strana uvedomila. Aspoň nie dovtedy, kým bola francúzska armáda silnejšia než wehrmacht.
Dotyčný súd síce uznal, že poznať plány nového vodcu Nemecka je vo Francúzsku vo verejnom záujme, za dôležitejšie však považoval dodržanie zákona na ochranu autorských práv „spisovateľa“ Hitlera. Je to dobrý príklad, ako šikovne ľudia, čo sami považujú demokraciu a právny štát za odporný prejav slabosti, dokážu zneužiť demokraciu a právo proti systému samotnému.
A zároveň je to pravdepodobne aj extrémny prípad právnického dogmatizmu. Možno však súd tam, kde panuje úcta k litere zákona, jednoducho nemohol inak rozhodnúť.
S podobnou dilemou a vysmechom vyššej spravodlivosti sa stretávame pri sledovaní, ako sa pred súdom obhajujú poslední vojnoví zločinci druhej svetovej vojny. Je tiež jasné, že polície a prokuratúry v prípade Nižňanského u nás a naposledy Csatáryho v Maďarsku zlyhali a neurobili všetko, aby týchto ľudí stihol zaslúžený trest. Je možné, že nepracovali správne ani súdy v Nemecku a Maďarsku, keď Nižňanského či nedávno Képíróa oslobodili.
Pravdepodobné je aj to, že laxnosť polície a prokuratúry súvisí s tichou spoločenskou a politickou „objednávkou“ vo všetkých týchto krajinách – ak za ňou nie je priamo koketovanie vládnej moci s extrémizmom, tak aspoň nechuť spoločnosti odsúdením „našich“ priznať vlastnú zodpovednosť za minulosť.
Treba sa však pripraviť aj na to, že týchto ľudí neodsúdia ani najlepšie fungujúce súdy, pretože ich s dodržaním zákonov odsúdiť ani nemôžu. Pretože, aj keď je pre historikov ich vina nesporná, môže byť naozaj nemožné dokázať ich jednoznačnú a vedomú vinu aj podľa prísnejších požiadaviek právneho štátu.
Pre čas, ktorý od ich zločinov uplynul, pre vek svedkov a aj preto, lebo títo ľudia venovali veľa úsilia a času zametaniu dôkazov. Aj z dobrých súdov občas odchádzajú oslobodení pre nedostatok dôkazov i mafiánski bossovia, ktorých vina je tiež zjavná.
Neznamená to, že sa nemáme snažiť dostať pred súd ľudí, ako je László Csatáry - ktorý navyše môže byť výnimkou pre množstvo svedkov, ktorí si jeho zverstvá osobne pamätajú. Treba sa však vyrovnať aj s tým, že riešením v takýchto prípadoch už súdy väčšinou nebudú.
Oveľa dôležitejšie je, ako sa k týmto ľuďom postaví ich okolie. Či im dokáže dať jasne najavo, že dobre vie, čo sú zač, že s nimi nechce mať nič spoločné, že ich považuje za svoju hanbu a za vyvrheľov. To by napokon malo aj na sympatizantov starých náckov oveľa silnejší odstrašujúci efekt, než pár rokov väzenia, ktoré ich idolom reálne hrozia.
