Naozaj sa nerád pletiem do vecí, ktoré sú mimo mňa – no tentoraz ma zadúša pocit trápnosti a hanby. Už v mene pamiatky mojich profesorov z piaristického gymnázia, ktorí nás systematicky vychovávali k pokore, no zároveň pravdu a ľudskú dôstojnosť považovali za jednu z najvyšších hodnôt.
Viacerí z nich to v tých hnusných časoch vraždenia a lží bez ohľadu na hroziace nebezpečenstvo dokázali aj skutkom. V duchu vidím hnev a sklamanie pána profesora Rybára nad jedenástimi hanebnými otázkami pre arcibiskupa Bezáka. Aj on totiž vedel, že viera nie je abstraktná dogma, ktorá sa vznáša nad svetom na imaginárnych krídlach, že žije len v ľuďoch. Slabých, omylných a hriešnych. Iba ten, kto sa im venuje, udržiava vieru pri živote.