Keď sme mali náš prvý telefón s číslom 3066, chodil k nám telefonovať celý činžiak. Susedka volávala svojho snúbenca na vojenčine. Vykrútila číslo 10, kde ju spojovateľka prepla na miestnu posádku a posaďák vyvolal vojaka Šlosiarika, že má medzimesto. Len samotné spojenie trvalo nejaký čas. Nevzdychám nostalgicky za starými zlatými časmi. Bola to prašivá doba a dobre, že odprášila. Len som si tak spomenul.
K mobilu som sa dostal medzi poslednými. Kúpil som si najjednoduchšiu a najlacnejšiu Nokiu, ktorá po niekoľko rokov prežila všetky pády, úrazy a nárazy, vodu i piesok. V týchto dňoch som ju vymenil za rovnako asketický model. Žiadne zbytočné aplikácie – nadchýnam sa tým, že je tam číselnica, že to posiela esemesky a že mám v kontaktoch niekoľkých priateľov na celý život. To mi stačí. Alebo nie?
Pristihol som sa pri tom raz v nedeľu, keď som odchádzal zo svätej omše. Vyšiel som von a ihneď som si zapol mobil, či mi niekto nevolal alebo nenapísal. So mnou tento istý úkon spravili stovky ďalších ľudí. Čo to robíme? spýtal som sa seba. Nedostali sme azda pred chvíľou to najpodstatnejšie a najdôležitejšie? Správu o tom, že nás niekto miluje nadovšetko a absolútne? Že nám ponúka najúžasnejšiu príležitosť – stať sa nesmrteľnými? Čo ešte viac chceme počuť? Čo ešte viac potrebujeme vedieť? Čo ešte viac chceme dostať? Prečo dvíhame mobily?