Kríza v eurozóne nám odhalila veľa nových vecí. Asi najviac prekvapujúcim poznatkom je, že menová únia nemôže fungovať bez masívneho prerozdeľovania zdrojov medzi silnejšími a slabšími členmi.
Ak vytvoríme novú menu z viacerých starých, stane sa to, že predchádzajúce silné meny sa pod novým kabátom oslabia a tie slabé sa posilnia. Inak povedané, nemecká marka skrytá za eurom sa oslabila, kým líra, peseta a drachma sa výrazne posilnili.
Oslabenie meny zvyšuje hospodársky rast cez exporty, kým posilnenie meny tento rast potláča.
Euro sa tak nestalo nástrojom konvergencie štátov a regiónov, ale naopak, prispelo k ich vyššej polarizácii. Jadro eurozóny profituje, no periféria chudobnie.
Podobný vývoj sme zaznamenali po roku 1989 aj na Slovensku. Bratislava rýchlo a výrazne zbohatla, kým stred a východ Slovenska zaostali.
Ako z toho von? Na Slovensku bohatšie regióny jednoducho dotujú chudobnejšie.
Platonické snahy o vyrovnávanie regionálnych rozdielov investíciami do výstavby diaľnic či priemyselných parkov veľa úspechov nezaznamenali. Presne tak ako investície zo štrukturálnych fondov do diaľnic v Grécku či Španielsku.
Z Bratislavy do Poltára
Na Slovensku sme regionálne rozdiely a masívne prerozdeľovania zobrali ako fakt. Okresy ako Poltár či Stropkov nemajú vlastnú menu ani nevydávajú dlhopisy.
Môžu biediť, ale nie skrachovať. Štát v nich prinajmenšom platí mzdy a účty za elektrinu vo verejnom sektore. Plus dôchodky a sociálne dávky.
V Európe je situácia iná. Proti doplácaniu na problémových členov eurozóny sa stavia obyvateľstvo i politické elity v ekonomickom jadre.
Periférnym ekonomikám Španielska, Grécka či Talianska dávajú Berlín a Paríž omnoho menej peňazí (v pomere k veľkosti ekonomiky) ako Bratislava Poltáru a Stropkovu. Tieto krajiny preto môžu súčasne aj skrachovať a vrátiť sa k pôvodnej mene.
Pomôže im to? Teoreticky áno. Ich obnovené meny by sa oproti novej marke výrazne zdevalvovali a podporili export. Ale export kam? Bankrot veľkých štátov eurozóny by rozpútal finančnú katastrofu, akú kontinent od vojny nezažil. Obnovenie ekonomického poriadku by trvalo roky. Vidíme to na príklade Argentíny, ktorá sa za desať rokov od svojho bankrotu nedokázala znovu postaviť na nohy. A to aj napriek komoditnému boomu, ktorý oživil jej exporty.
Tento problém priznávajú aj kritici spoločnej meny. Argumentujú však, že po nejakom čase sa ekonomická rovnováha obnoví a ekonomiky oslobodené od jarma spoločnej meny budú znovu rásť. To, žiaľ, nie je isté.
