Voľakedy sa totiž nezriedka zaoberali „problémom“, ako prerozdeliť medzi občanov a firmy peniaze, ktoré sa im sypali do rúk sťaby manna nebeská.
Ekonomika fičala, nezamestnanosť bola mizivá, štátne príjmy vysoké, deficity štátneho rozpočtu nepríliš veľké, kumulované štátne zadlženie zanedbateľné. Politici štedro poskytovali sociálne dávky z neustále sa zväčšujúceho koláča – boli šťastlivcami rozdávajúcimi plným priehrštím.
Súčasní vládni matadori (a to nielen pamätníckeho veku) sa uhrančivo pozerajú do prázdnej štátnej pokladnice, cítia sa vyhnaní zo sociálneho raja. Ekonomický rast je medzičasom - v tom najlepšom prípade - trpasličí. Koláč so sladkými sociálnymi čerešničkami sa zmenšuje.
Politici musia občanom vysvetľovať, že im musia zväčšiť daňové či odvodové bremeno a/alebo okresať sociálne výdobytky. Dôvod? Ekonomika vo väčšine európskych krajín v lepšom prípade stagnuje, deficit štátneho rozpočtu je obrovský, kumulované štátne zadlženie gigantické.
Čo sa stalo?
Predpokladom hrubo naskicovaného „zlatého povojnového obdobia“ v západnej Európe bola solídna hospodárska politika: štát určoval „iba“ mantinely na podnikateľskú činnosť a nevydával superprecízne právne predpisy spôsobujúce zádrhy trhového mechanizmu (dnes sa to nazýva „regulácia“); daňové zaťaženie bolo pomerne nízke, lebo menšie dane znamenali vtedy podľa politikov v konečnom efekte vyššiu spotrebu, investície a tým ekonomický rast; ďalej: nejestvovali subvenčné orgie; a slovo lobing azda ani neexistovalo.
