Český denník Lidové noviny vydal recenziu knihy Toma Nicholsona Gorila. Prinášame jej plné znenie.
Novinár Tom Nicholson vydal na Slovensku dlho očakávanú knihu o afére Gorila. Jeho analýza však ide nesprávnym smerom.
Slogan neklame, na Slovensku skutočne vyšla "najočakávanejšia kniha roka". Finančná skupina Penta sa snažila súdne zabrániť jej vydaniu. Kniha tak nestihla vyjsť pred marcovými predčasnými voľbami. Ak si ju finančníci teraz prvýkrát konečne prečítali, mohli si s úľavou oddýchnuť.
Ale pornografia nie je pravda
Ako je známe, aféru Gorila spustil vlani v decembri údajný spis tajnej služby. Opisoval akciu z rokov 2005 až 2006, keď sa odpočúval byt, v ktorom sa mal jeden z mozgov Penty Jaroslav Haščák schádzať s vtedajším ministrom hospodárstva (dnes už bezvýznamným Jirkom Malchárkom), šéfkou Fondu národného majetku (dnes už odvolanou Annou Bubeníkovou) alebo - na oťukávacej schôdzke - s opozičným vodcom Robertom Ficom, dnes najmocnejším mužom slovenskej politiky. V byte sa radil aj bezpečnostný expert Penty (po tejto "gorile" sa spis volá) s významným policajtom.
Účinok zverejnenia bol drvivý: ako by sa zrazu otočilo hľadisko a bolo vidieť celé zákulisie, kde všetko riadia úplatky. Dôsledkom boli spontánne demonštrácie proti celému establishmentu; najviac však voliči v predčasných voľbách potrestali stranu dvojnásobného premiéra Mikuláša Dzurindu (operácia Gorila prebiehala práve v období morálneho rozkladu na konci jeho druhej vlády).
Vydavateľka knihy v predslove pomenúva rozšírený pocit, že bez vyšetrenia Gorily snáď ani nie je možné na Slovensku žiť "dôstojne a bez pocitu absolútnej bezvýznamnosti". Preto bola kniha tak veľmi očakávaná.
Tom Nicholson je novinár, ktorý vie o prípade absolútne najviac, tri roky nosil spis v taške a hovoril so všetkými účastníkmi.
Samotná Gorila je korupčná pornografia: vidíme obludne zväčšené detaily a máme ilúziu, že toto už je celá pravda. Ale porno je lož, chýba v ňom kontext, individualita, motívy. Práve to mohla kniha dodať. Lenže Nicholson narazil na svoje limity.
Keby vyšla vlani. A v Česku
Kniha začína zostra, scénou ako z detektívok o Philovi Marlowovi: v roku 1998, keď je Nicholson ešte začínajúci novinár, Kanaďan, učiaci sa usilovne po slovensky, ho na ubytovni prepadne a zbije podivné komando. Polícia nič nevyšetrí; jeden detektív bezmocne potrasie hlavou - asi to vraj bola zastrašovacej akcia tajnej služby ...
Táto melodramatickosť predznamenáva aj celú knihu. Už sa nedozvieme, či to naozaj bola tajná služba a aký by mala motív (komando hľadá akési fotky, Nicholson nepíše, či ich mal a prečo boli dôležité).
Pravda, pri čítaní treba stále brať ohľad na dvojité obmedzenia:
1) Kniha nepočítala s tým, že celý údajný spis unikne na internet. Dnes je ťažké predstaviť si, ako by Nicholsonova Gorila zapôsobila, keby s informáciami prišla prvá. Ako senzácia? Alebo - to skôr - ako neuveriteľná? Asi by sme váhali ako Nicholsonov šéfredaktor v denníku SME (keď ho "rôzni ľudia" varujú, že kanadský novinár možno pracuje pre CIA): "Musím úprimne povedať, že neviem, čo si mám o tebe myslieť."
2) Nicholson ju vydal na Slovensku, čo znamená výrazne vyššie právne riziko. Slovenské súdy na ochranu osobnosti priznávajú vplyvným žalobcom o jeden až dva stupne vyššiu satisfakciu než v Česku, sankcie môžu byť zničujúce.
To brzdí slobodnú debatu, Nicholson nemohol písať naplno, ako by to robil v Kanade alebo v Česku. V tlačenom spise pre istotu označuje finančníka Haščáka, úradníčku Bubeníkovú aj ministra Malchárka krycími menami (radšej úplne vynecháva, že podľa spisu Gorila využívali Haščák s Bubeníkovou byt aj na milenecké schôdzky, čo agentov zjavne hnevalo). A nepúšťa sa ani do úvah o ich vnútroných motívoch, majú to byť odosobnené modely správania. Kniha popisuje "ako" - najmä ako išli rôzne pokusy o vyšetrenie dostratena - a nepúšťa sa príliš do úvah "prečo".
Nepriateľ sa volá Systém
V knihe existuje jediná postava, ktorej vnútorné motívy sa popisujú naozaj starostlivo - a tou je Nicholson sám. Niekedy je to záslužne poctivá otvorenosť, napríklad keď vykresľuje vývoj svojho rastúceho znechutenia z Mikuláša Dzurindu. (Na jednom večierku ho premiér pred všetkými ponížil. Nicholsonove priateľské vety arogantne odpálil, a keď zostal novinár ako obarený, Dzurinda sa ešte otočil a zopakoval: "Povedal som Čau!") Ale ako sa to investigatívnym novinárom stáva, občas majú pocit, že je zaujímavé úplne všetko, čo práve cítili, ako na nich pôsobili ich informátori a kde sa s nimi stretli.
Nicholson príliš nerozlišuje medzi brutálnym režimom Vladimíra Mečiara a korupčnými škandálmi Dzurindovej éry. Podľa neho sa zmenilo "len veľmi málo", poškodený dom nemožno opraviť výmenou nájomníkov.
Za jeden z koreňov zla opakovane označuje princíp straníckych nominácií do verejnej správy a štátnych podnikov (str. 74: "Mečiarove prasiatka nahradili Dzurindove mladé prasatá").
Keď mu čerstvo zvolený, a teda doteraz čistý politik Richard Sulík namieta, že podstatnejšie snáď je, či sa tam kradne alebo nekradne, v Nicholsonových očiach stráca: tiež už ho nakazil Systém.
Čo by sa dialo, keby sa teda do správnych rád dosadzovali len nestranícki účtovníci s diplomom z Harvardu, vyberaní konkurzom alebo - pre mňa za mňa - trebárs žrebom, a potom tiež začali kradnúť? Tom Nicholson by len smutne potriasol hlavou? "Zase ďalší, ktorí podľahli ...."?
V knihe sú len dvaja zamestnanci štátu, ktorých výslovne označuje ako čistých. Prvý je analytik tajnej služby Peter, ktorý odpočúvaciu akciu vymyslel a potom - pre frustráciu z jej odloženia a napriek povinnosti prísnej mlčanlivosti - prezradil Nicholsonovi.
Druhým je policajný vyšetrovateľ Braňo, ktorému však prípad odoberú. To sú však muži dole; vzostupom do establishmentu (súdiac podľa knihy) charaktery korodujú, Nicholson píše aj o svojom sklamaní zo Sulika a dokonca aj z uznávaného lovca mafiánov Jaroslava Spišiaka - po tom, čo sa stal policajným prezidentom.
Nicholsonova kniha bojuje so Systémom. Tu má byť zrejme aj spojenie medzi komandom z roku 1998, spisom Gorila z roku 2005 a dneškom: stále rovnaká zberba. Slovensko "uniesla" skupina mocných ľudí (za výstižný považuje anglosaský politologický výraz state capture, zmocnenie sa štátu). Ale to je práve chybná analýza.
Zasr ... demokracia!
Tom Nicholson ľutuje, že tu nežil počas komunizmu. A je to naozaj škoda, pretože dokonale sa zmocniť štátu nedokázal ani komunizmus, život je na to príliš zložitý.
A nedarí sa to ani dnes. Finančník v odposluchu nadáva, že "demokracia je systém na h .. o" a spis Gorila to pekne ilustruje: starostlivo zakladaná nová strana Nádej, ktorej finančník a minister venujú v odposluchoch toľko času, získa 0,63 percenta hlasov; privatizácia bratislavského letiska, rozvodných spoločností a teplární, kde sa už delia provízie, nakoniec Dzurindova vláda úplne odpíska.
Tom Nicholson vykresľuje udalosti tak, ako by policajti Gorilu vyšetrovať nesmeli, či nechceli. Ale neberie do úvahy to, čo vidia dlhoroční vyšetrovatelia ako policajný prezident Spišiak alebo šéf protikorupčnej jednotky Kovařík: že je predovšetkým ťažké sa niečoho chytiť.
V roku 2012 už zostávajú len vychladnuté stopy, navyše v pošliapanom teréne; za ten čas si podozriví zladili výpovede a zahladili dôkazy. Originálne nahrávky sa kamsi stratili (pre Nicholsona sú akýmsi nedosiahnuteľným svätým grálom).
A navyše analytik Peter v knihe prvýkrát priznáva, že ide o právne problematický dôkaz: v žiadosti o súdny súhlas na odpočúvanie si tajná služba vycucala dôvody z prsta. Zaujímalo ju, o čom sa minister s ľuďmi z Penty baví, tak napísala dôvod, ktorý mal na každého sudcu zabrať - "prešetrovanie obchodov s liehom".
Do sveta tejto knihy zjavne nepatrí možnosť, že niekedy aj dobrí ľudia robia zlé veci (a naopak).
Lov vs. kultúra pravidiel
Nicholsonovým riešením je viera v "cnostnú menšinu", ktorá sa postaví Systému a poodhalí mafiu. Lenže čo ak nie je žiadna mafia? Len klany a jedinci zápasiaci v šerosvitovom prostredí bez pravidiel?
Odpoveďou na takúto situáciu je presadzovanie kultúry pravidiel. Nicholsona nijako netrápi, keď "cnostná menšina" porušuje pravidlá (analytik Peter prezrádza - v dobrej viere - tajné informácie, vyšetrovateľ Braňo si vymyslí - v dobrej viere - formálne obvinenie, aby z tajnej služby vytiahol nahrávky odposluchov).
A preto tiež nevidí celkom zásadný posun od mečiarovského chaosu k Dzurindovej ére postupného zavádzania pravidiel. Isteže, tieto pravidlá podkopal aj sám premiér a tiež bola najhoršia rozkladajúca sa atmosféra tesne pred voľbami 2006, keď sa na Slovensku zrejme kupovali prebehnutí poslanci z parlamentného bahna.
Práve teraz sa však Slovensko - za vlády Ivety Radičovej - dopracovalo k veľmi inšpiratívnym pravidlám (zverejňovanie zmlúv a rozsudkov, otvorené konkurzy na sudcov). Nicholson sa nezaoberá pravidlami; verí v "lov goríl". Cituje jedného policajta, že Slovensko by mohlo byť malým Švajčiarskom, bohužiaľ "sa tu strašne kradne. Ale strašne". Marlowovi to v jeho melanchólii stačí. Ale analyticko-investigativnímu novinári by nemalo, do čerta!
A odchádza do dažďa
Na konci knihy je scéna, v ktorej Tom Nicholson neodolá a predstavuje si jej literárne dotvorenie. Lúči sa s policajným prezidentom Jaroslavom Spišiak (ktorého po voľbách nová Ficova vláda zmetie), vyjdú von a policajt si zapáli cigaretu.
"Chcel by som napísať, že sme si pozreli do očí, ale vtom mu zazvonil telefón a on sa v kľúčovej chvíli hrabal vo vrecku. A tak som nastúpil do auta a pri odchode na neho zamával. Stále telefonoval. "
Phil Marlowe sa teda bude musieť zaobísť bez pomoci polície. Nevadí, to patrí k romantickej postave detektíva. Chcel by som napísať, že si pri tom ohrnul golier kabáta a vyšiel von. Nevšimol si, že neprší a je leto.
Tom Nicholson: Gorila. Dixit, Bratislava 2012, 240 stran, 9,99 eur.
Autor: Tomáš Němeček, Lidové noviny
