Úmyselná prehra sa v športe občas objaví. Družstvo s už istým postupom si môže v pokračovaní „vybrať“ súpera.
Ten je zavše ľahší pri prehre ako pri čestnom víťazstve. Slovenskí hokejisti stáli pred takouto voľbou v Lillehammeri 1994. Ak by prehrali v skupine s Francúzskom, hrali by v štvrťfinále s Nemeckom namiesto silného Ruska. Zachovali sa férovo, zvíťazili.
Rusi ich v semifinále vyradili. Slováci si získali sympatie, na ktoré sa už zabudlo. V Londýne pristúpila Svetová bedmintonová federácia k ojedinelému ťahu. Štyri ženské páry z absolútnej špičky diskvalifikovali, lebo „neukázali viac vôle po víťazstve“.
Mali už postup vo vrecku a chceli si vybrať ľahšie súperky. Viceprezident MOV Craig Reedie, bývalý prezident bedmintonovej federácia, povedal: „Tak im treba. Nemôžu zneužiť systém turnaja.“
Iste, bedmintonistky pustili zápasy hanebne, ich úmyselné údery do siete klali oči. Trest však vyniesli až príliš raketovo.
Ťažko povedať, či bedmintonistky zneužili, či využili nedokonalosť pravidiel. V tenise by to nešlo: kto prehrá, ide domov.
Olympijský výbor, nie celkom čistý spolok, hľadá svoju nepoškvrnenosť kde sa len dá. A zrejme urobil nebezpečný precedens. Vyrojí sa milión podozrení. Nikto sa nepozastaví, ak hokejista či futbalista „takticky“ fauluje, čo je pustený výsledok v malom. Vo futbale bolo iks taktických remíz, ba i prehier na najvyššej úrovni.
Alebo nasadenie „béčka“, ak už „o nič nejde.“ Či úmyselné vypýtanie si žltej karty, aby si hráč odpykal trest v „bezvýznamnom“ stretnutí. Ani argument, že divák si vždy zaslúži plnohodnotný výkon, neobstojí.
Usain Bolt nešprintuje v rozbehu z plných síl snažiac sa prekonať svetový rekord, ale šetrí sily, záver vyklusáva. Je mu jedno, či je prvý, alebo tretí, hlavné je, ak postúpi.
