y)“ Blaha Uhlára.
Nebol som pravdepodobne sám. Uhlárov Pokus totiž získal v máji v Bratislave Grand Prix na prehliadke súčasných slovenských hier Nová dráma 2012.
Pritom nešlo o tradičný dramatický text ani o tradičnú divadelnú inscenáciu, ale o osobitý a osobný videozáznam vlastného existovania v azyle miniatúrneho bytu; a pravdaže aj o dnes už, žiaľ, uzavretej pätnásťročnej ére slávneho divadla S.T.O.K.A.
Uhlár nám s neobyčajnou otvorenosťou dáva nahliadnuť do svojej samoty, do svojich nekompromisných úvah o súčasnom svete a jeho mizérii.
Nie sú to fanfarónske egocentrické vyhlásenia; Uhlárovo „hľadanie spirituality“, teda duchovnosti, nie je nijaká koketéria v tomto zmaterializovanom svete a už vôbec nie je exhibicionizmom. Ak môžem odcitovať encyklopedické heslo o spiritualite: „...ani ten najosobnejší duchovný život nie je celkom súkromný, má aj svoju spoločenskú stránku, lebo vytvára širšie alebo užšie spoločenstvo, ktoré chce a potrebuje svoju spiritualitu aj odovzdávať ako tradíciu.“
