Vôľa Smeru spojiť príjemné s užitočným, teda zničiť druhý pilier a lupom zalátať rozpočtové diery, je taká neoblomná, že priestor na debatu, nedajbože argumenty, nie je žiadny.
Ľudovít Kaník márne volal do ľudoprázdneho pléna: „Nie sme bezmocní (...), budeme dlho diskutovať (...).“ Zostal bez reakcie. Nielen v Smere, aj na ulici. Je vymaľované.
Diskutovať, a do hĺbky veci, prečo je sporenie míľový reformný krok, mal a mohol aj Kaník vtedy, keď sám šíril – resp. podporoval šírenie – bájí o „švajčiarskych dôchodkoch“. Byť poctivejší a menej populistický, azda, azda by k tejto skrátenej legislatívnej poprave ani nedošlo.
Jeden z poradcov premiéra by napríklad nemohol mystifikovať, že „druhý pilier nenašiel vo svete veľa priaznivcov, skôr sa ľudia nabádajú k skutočne vlastnému šetreniu“. Anton Marcinčin podsúva, akoby odklon x percent bol slobodnou voľbou medzi povinným a nepovinným sporením.
