Chatu pri neveľkom jazere poznáme už dávno, veľa ráz sme okolo nej prešli, vedie tadiaľ obecný chodník. Málokedy sme tam niekoho stretli, no tentoraz tam bolo plno, pozdravili sme a kráčali ďalej popri brehu. Vodu čerili jemné vlnky, v ktorých sa odrážala vrbina a rákosie, bol prekrásny slnečný deň. Odrazu sa od chaty ozvalo: „Nepotrebujete mydlo?!“
Moje dve spoločníčky to, našťastie, nepočuli, žena práve s osemročným dievčatkom ovoniavala ružovofialový pamajorán, to iba ja som ostal ako obarený, pretože som nevedel, ako na ten pokrik korpulentného muža zareagovať. Miešali sa vo mne pocity hanby a hnusu, ale aj rozpakov a obáv. Čo s tým?
Mám sa vrátiť? Pustiť sa do debaty, pohádať sa, vypočuť si ďalšie grobianstvo, urážky, prípadne riskovať, že niečo utŕžim? A čo s malou, ktorá je tu u nás napoly doma a cíti sa bezpečne, spoznáva krajinu, kde sa narodila jej mama – mám ju vystaviť takejto konfrontácii?
Alebo to mám prehliadnuť, prijať poníženie, slovom držať hubu a krok, áno, v tomto prípade aj krok, lebo veď prechádzka okolo jazera pokračovala, práve pozorovali vážky v zátoke.
