Riešime, ako technológie na súťažiach obmedziť, pritom mnoho z olympijských disciplín by bez nich neexistovalo.
Keď dráhoví cyklisti Veľkej Británie vyhrali v pondelok už piatu medailu počas štyroch dní, súperi začali podozrievavo poškuľovať po ich bicykloch.
Podľa pravidiel nesmú jazdiť na ničom, čo nie je komerčne dostupné aj pre ich súperov. Nepoužívali lepšie technológie, ktoré im priniesli nefér výhodu?
Tú otázku počujeme skoro pri každej disciplíne, pri každom väčšom podujatí. Asi najznámejším príkladom takejto kontroverzie boli plavky Speedo LZR Racer, ktoré si v Pekingu oblieklo 9 z 10 olympijských víťazov.
Historické rekordy padali tak rýchlo, až tieto plavky plavecká organizácia zakázala.
Byť na mieste technológií, tak sa z tých všetkých rečí urazím. Vraj kazia športového ducha? Nemiestne sa pchajú do športu? Ale prosím vás. Radšej neohovárajme a zopakujme si pár faktov.
Späť na počiatok
V prvom rade – technológie by sa mohli právom uraziť, pretože ľudstvo akoby medzičasom zabudlo, akú dôležitú rolu zohrávali pri formovaní moderného športu.
Riešime, ako ich obmedziť na súťažiach, pritom mnoho z olympijských disciplín by bez nich neexistovalo.
Napríklad taký stolný tenis - na konci 19. storočia nezaujímavá voľnočasová aktivita. V roku 1901 však prichádza londýnsky výrobca športových potrieb Frank Bryan s jednoduchou technológiou - na malú drevenú raketu prilepí gumu.
S raketou sa tak zrazu dá loptička zatočiť. A zo stolného tenisu sa stáva náročný moderný šport, ktorý vyžaduje dlhodobý tréning.
Ešte väčší vplyv mala na šport zdanlivo nesúvisiaca technológia, s ktorou prišla priemyselná revolúcia – kosačka na trávu.
Do roku 1830 sa mohlo športovať len na miestach, ktoré spásali ovce, alebo boli ručne pokosené kosou.
Edwin Beard Budding, vynálezca kosačky, tak nepriamo prispel k rozvoju športov, ako sú kriket alebo tenis, pri ktorých veľmi záleží na kvalite povrchu.
Aký vplyv?
Technológie by sa mohli proti ohováračom brániť tiež slovami, že ich vplyv na súčasný šport sa veľmi preceňuje.
Ako dôkaz by mohli vytiahnuť štúdiu Steva Haakeho, profesora zo Sheffield Hallam University.
Šprintéri na 100 metrov zlepšili svoje časy za 108 rokov o 24 percent. Skokani vyskočia so žrďou o 84 percent viac ako ich kolegovia z roku 1918. Oštepári majú výsledky skoro dvojnásobne lepšie.
Nie všetko však ide na vrub technológiám. Napríklad pri šprinte lepšie oblečenie a lepšie topánky dokázali vylepšiť výkony len o 4 percentuálne body, zvyšok je v športovcoch a ich tréningu.
Naopak, výrazne technológie pomáhajú v disciplínach, kde zohráva rolu aerodynamika. Cyklistické technológie zlepšili výkony približne o 100 percent.
Veľký vplyv? Asi áno, museli by uznať technológie. Ale hneď by dodali, že aj pri cyklistike platí: väčší prínos bol v samotných športovcoch. Celkovo sa totiž oproti cyklistom zo začiatku 20. storočia zlepšili o 220 percent.
Neprirodzené? Haha
A ak by chceli byť technológie poriadne uštipačné, mohli by poukázať na dokument britskej televízie BBC One „Zvuky športu“.
V ňom člen televízneho štábu Dennis Baxter priznáva, že zvuky, ktoré počujú diváci v televízii, sú často umelé.
Napríklad pri lukostreľbe Baxter dorábal zvuky svištiaceho šípu, aby sa to viac podobalo tomu, čo kedysi počul vo filme o Robinovi Hoodovi.
A pri veslovacích disciplínach na olympiáde v Atlante si zvukári nahrávali zvuky deň pred pretekmi, aby boli čisté a zneli autenticky.
Diváci nemajú radi, keď športovec vyhrá neprirodzene – teda mu k tomu nepomohlo jeho vlastné úsilie, ale akýsi technologický doping.
Ak však sledujú v televízii šport so zvukmi, ktoré sa nedajú zachytiť, a televízne štáby ich preto dorábajú, považujú to za autentický zážitok.
No, pokrytci, povzdychli by si technológie.
Autor je odborník na komunikáciu, píše na truestory.sk
