Kríza financovania štátneho dlhu niektorých krajín eurozóny je krízou dôvery. Pri súčasných úrovniach zadlženia členov menovej únie sú všetky krajiny s výnimkou Estónska nútené svoje splatné pôžičky splácať novými. Úspech teda spočíva v tom, či politici presvedčia dostatok investorov, aby im požičiavali peniaze aj naďalej. Môžu ich istý čas nútiť, motivovať či zaplaviť lacnými peniazmi. To sa však bez vážnych následkov nedá robiť donekonečna a určite to problém nerieši, len odsúva.
O kupovaní času sme toho už počuli dosť, nezdá sa však, že by sme na tom boli lepšie. Investori jednoducho v určitom momente nadobúdajú presvedčenie, že im požičané peniaze nevrátia. A vtedy sa začínajú diať zlé veci.
Riešenie dlhovej krízy určite nespočíva v tom, že má krajina okamžite vyriešiť svoje dlhy. Ani tie najbonitnejšie štáty sa nedokážu veľmi dlho zaobísť bez peňazí investorov. Ide iba o vytvorenie uveriteľného plánu do budúcnosti. Investori musia dôverovať vám a vašej politike. A s dôverou sa nesmie hazardovať, dôvera sa musí pestovať.
