Keby sa vymedzili základné funkcie štátu a exekučná imunita by sa vzťahovala len na ne, Slovensko by vykazovalo „znaky totalitného režimu s prevalenciou vojensko-priemyselného komplexu orientovaného prioritne na ťažký priemysel a výrobu zbraní tak, ako to bolo v Sovietskom zväze ku koncu 80. rokov alebo do súčasnosti je v Severnej Kórei.“
Aj takto sa parlament snažil Ústavnému súdu vysvetliť, prečo musí byť pred veriteľmi chránený v podstate všetok majetok štátu.
„Zdroje zhmotnené v majetku štátu sú určené na plnenie jeho funkcií, pričom nie je dosť dobre možné určiť prioritu týchto funkcií.“ Stanoviská Národnej rady a vlády sú plné podobných vyjadrení – štát má byť nedotknuteľný, všetko, čo robí, je nesmierne dôležité a ľudia môžu byť radi, že väčšinou dobrovoľne plní záväzky. Vláda dokonca tvrdila, že „ak by štát prostredníctvom zákonodarnej moci neuplatňoval ochranu svojho majetku, stratil by jediný nástroj, ktorým by mohol zabrániť destabilizácii a znefunkčneniu štátnych orgánov.“ Fakt? Človek by si myslel, že stačí platiť faktúry.
Prvým ponaučením zo sporu okolo exekúcií tak je, že štát je u nás stále posadnutý predstavou o vlastnom privilegovanom postavení. A to ešte dokumenty vznikli za pravicovej vlády. Čo by v nich bolo, keby ich dnes písali Madej, Martvoň, Brixi a kolektív?
Druhým záverom z exekučnej epizódy je, že Ústavný súd síce voči štátu pritvrdil, ale mohol ísť oveľa ďalej. Z jeho vlastného porovnania vyplýva, že v Česku nie sú žiadne obmedzenia exekvovateľnosti majetku štátu – výkon rozhodnutí sa vedie proti majetku organizácie, ktorá vyrobila záväzok, a ak to nestačí, ide sa po účte ministerstva financií. Podľa logiky našich úradníkov by toto malo znamenať číru anarchiu. Pri pohľade cez hranice ju nebadať.
Pripomeňme si navyše na príklade, aký štát tu chceme chrániť – konanie na Ústavnom súde vzniklo, lebo notár ako verejný funkcionár nespravil poriadne svoju robotu, ministerstvo spravodlivosti nevyplatilo dostatočnú satisfakciu, prvý sudca nezvládol riadne podať návrh Ústavnému súdu, ale medzičasom sa stal vysokým úradníkom ministerstva, ktoré si včas nevšimlo rozhodnutie Ústavného súdu a muselo pripraviť návrh tak rýchlo, že mu ani minister nerozumel. Ťažko si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby raz nastala tá „destabilizácia“.
A prichádzame k poslednému postrehu – ešte aj relatívne mäkký prístup súdu si štát zľahčil, takže sa dá pochybovať, či nás nečakajú ďalšie ústavné konania. V náleze sudcovia naznačovali, že by majetok s imunitou nemal byť vymedzený plošne, ale posudzovať sa z prípadu na prípad. Čo spravila vláda? Štyrom okruhom majetku dala plošnú imunitu, vypísala si bianko šek na jej rozšírenie ďalšími zákonmi a sudcom umožnila vyňať z exekúcie ešte aj akýkoľvek kus toho „nechráneného“ majetku.
Čím to je? Buď má štát sovietsku lásku k vlastným majetkom a výhodám, alebo imunitu voči argumentom.
Pohoršenie nad spôsobom, akým sa z Jána Figeľa stal filozofie doktor, vyvolalo – klasicky – reformné návrhy, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Vyhnanie nemeckej veslárky z olympiády, lebo chodí s neonacistom a vlastnou popularitou dodáva váhu aj jeho názorom, by bolo pochopiteľné. Teda skoro všade, práve na olympiáde však, žiaľ, nie, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
