Za desať rokov u nás došlo k deformácii medicínskeho vzdelávania. V tomto procese sú kľúčové dve inštitúcie – lekárska fakulta a univerzitná nemocnica. Ani jedna nemôže byť bez druhej. Problém je, že z dvoch inštitúcií a rozdielnych právnych subjektov (lekárskej fakulty ako reprezentanta školstva a univerzitnej nemocnice ako súčasti zdravotníctva), ktoré by mali úzko spolupracovať, sa vyvinuli dve konkurenčné inštitúcie, z čoho vyplýva množstvo problémov a nedorozumení.
Vznikom výučbových báz fakúlt sa mení nemocnica na univerzitnú, so všetkými právami aj povinnosťami, ktoré z toho vyplývajú. Na jej klinikách a ústavoch už nie sú zamestnaní len pracovníci rezortu zdravotníctva, ale aj lekári spadajúci pod rezort školstva, ktorí tam vykonávajú liečebno-preventívnu, ale najmä vzdelávaciu a vedeckovýskumnú činnosť.
Sú primárne platení školstvom a čiastočne, formou úväzku, aj nemocnicou. Vedúcim zamestnancom kliniky alebo ústavu je prednosta, obyčajne docent alebo profesor, so všetkými kompetenciami.
Nesie zodpovednosť za všetkých zamestnancov pracoviska, ale aj za študentov v pregraduálnom a postgraduálnom (mladí lekári pred špecializačnou skúškou) vzdelávaní. Časť svojich kompetencií v oblasti liečebno-preventívnej činnosti môže delegovať na svojho zástupcu.
Zbytočná dvojkoľajnosť
Univerzitná nemocnica je teda z podstaty veci prostredím, ktoré spolu vytvárajú nemocnica a univerzita. Toto prostredie musí byť legislatívne definované tak, aby všetky zložky činnosti boli vyvážené, jednoliate a jasné. Dnes táto legislatíva chýba, čím vzniká priestor na presadzovanie až extrémnych názorov, v ktorých sa zvýrazňuje jedna z troch činností (najmä liečebno-preventívna) na úkor ostatných dvoch.
Tým sa jednotný a jednoduchý princíp riadenia spochybňuje nastolením dvojkoľajnosti. Tá sa snaží vytvoriť z jednej funkčnej a všetky povinnosti spĺňajúcej inštitúcie dve úplne samostatné, z ktorých jedna zabezpečuje vzdelávanie a výskum a druhá liečebno-preventívnu činnosť. Vo výučbových bázach by mal byť podľa nového návrhu za vzdelávanie zodpovedný prednosta, za liečebno-preventívnu činnosť jeho zástupca, v takom prípade už primár.
Jeho sa problémy vzdelávania netýkajú, tak ako sa prednostu netýkajú problémy liečebno-preventívnej činnosti. Lekári, zamestnanci školstva, môžu robiť liečebno-preventívnu činnosť súvisiacu len s výučbou, prípadne vo vyhradenom čase v rámci minimálneho úväzku, za ktorý sú platení na základe zmluvného vzťahu s nemocnicou. Navyše, za všetky vzdelávacie aktivity má fakulta platiť nemocnici na základe výsledkov verejného obstarávania.
Lekári alebo učitelia?
V takom prípade však vznikajú otázky: načo vlastne vznikli univerzitné nemocnice so spoločnými pracoviskami lekárskych fakúlt a nemocnice, keď si má fakulta vybrať také pracovisko na praktickú výučbu študentov, ktoré poskytne najlepšie podmienky (najmä cenu) vo verejnom obstarávaní? Načo sú nám profesori, docenti a asistenti na klinických pracoviskách, keď máme umiestňovať študentov a mladých lekárov pred špecializačnou skúškou na akékoľvek pracoviská, ktoré obstáli vo verejnom obstarávaní?
Načo má fakulta platiť svojich vyučujúcich na klinikách univerzitných nemocníc? Len preto, aby nemocnica mohla získať akreditáciu na postgraduálne vzdelávanie, inkasovať peniaze od školených lekárov aj od fakúlt za to, že pre ňu pracujú? Prečo lekári, zamestnanci školstva, vychovávajúci lekárov-špecialistov pre zdravotníctvo, za to nedostávajú od tohto rezortu žiadnu úhradu? Načo nám je vôbec systém vzdelávania v medicíne, keď si ho už roky systematicky deštruujeme?
Toto nie sú otázky pre podnikateľské skupiny, ktoré vidia zdroje neobmedzených príjmov v kolabujúcom zdravotníctve. Toto sú otázky, na ktoré by mali zodpovedať vedúci činitelia krajiny, vlády a parlamentu, ak to myslia s fungovaním zdravotníctva a medicínskeho vzdelávania vážne.
Autor je rektor UPJŠ v Košiciach
Autor: Ladislav Mirossay
