Po nežnej revolúcii prišiel nežný rozvod. Pred dvadsiatimi rokmi sa začal nenávratne rozpadávať spoločný štát Čechov a Slovákov. Prečo sme sa rozišli tak hladko, prečo si nechýbame, a napriek tomu sa máme radšej ako kedykoľvek predtým? Pre český denník MF DNES a SME o tom píšu osobnosti českého a slovenského verejného života.
Dnes, o dvadsať a viac rokov neskôr, to už povedať môžem – máločo, ak vôbec niečo, je natoľko výstižnou metaforou posledných rokov Česko-Slovenska ako jeho futbal.
Bol by som to povedal aj vtedy, ak by som si to mohol uvedomiť, ale nemal som ako – prvý stupeň základnej školy vizionárskym myšlienkam nepraje. Navyše vlastne vôbec neviem, ako to bolo.
Skreslený príbeh 1989
Iste, medzi rokom osemdesiatym deviatym a deväťdesiatym tretím sa odohral dostatok vecí, ktoré stojí za to si pamätať a ja si ich aj pamätám, ale sú to len fragmenty, len epizódy úplne vytrhnuté z kontextu. Sú zaznamenané pohľadom dieťaťa a po toľkom čase úplne skreslené, takže sa nakoniec možno odohrali úplne inak – ak vôbec – a ja si ich pamätám tak, ako si ich pamätať chcem. S realitou moje spomienky nemusia mať spoločné vôbec nič.
Som si teda napríklad pomerne istý, že mestská doprava, ktorou sme do školy chodili, bola bielo-modrá a šofér sa volal Milan, a ešte o niečo viac som si istý, že chodil aj druhý autobus, ktorý sa priamo volal školský a ten bol bielo-žltý. Šofér sa volal takisto Milan, jazdil rýchlo, hádam až prirýchlo a robil to až do momentu, keď autobus, krátko po tom, ako sa prvýkrát objavili slová ako racionalizácia a efektivita, zrušili. S autobusom odišiel aj Milan, ktorý sa nám vždy zdravil a poznal nás po mene.
V deväťdesiatom prvom alebo druhom roku som sa vo štvrtom ročníku na vlastivede učil vetu, ktorú si dodnes pamätám hádam preto, že mi otec zakázal sa ju naučiť. Každé ráno sa státisíce pracujúcich električkami, autobusmi aj metrom s radosťou a úsmevom na tvári ponáhľajú do práce, aby svojím snažením prispeli k rozvoju nášho socialistického zriadenia. Toto hovorila, možno presne takto a možno len podobne, potom niekde v tých spomienkach je ešte Jožko, ktorý do školy nosil odznak VPN, hoci to muselo byť niekedy inokedy, niekedy v tých rokoch, ale hádam o niečo skôr, a to už pomaly bude aj všetko.
Tak dobre, spomínam si na tú náladu, ktorá doma vládla, keď sa Československo a potom Česko-Slovensko najprv rozpadávalo a nakoniec rozpadlo. Bol som hlboko presvedčený, že je to nesprávne, ale bol som zároveň zúfalo neangažovaný a – že to tak poviem – na mojom názore veľmi nezáležalo. Bola to zrejme doba, ktorá celkovo nepriala argumentom. Neviem, myslím si.
Pekný príbeh 1990
Lenže v roku 1990 sa Československo dostalo na futbalové majstrovstvá sveta a tým som si istý úplne, lebo som ich na tých majstrovstvách so všetkým nadšením, ktorého som bol schopný, sledoval. Nemyslím si, že som vtedy niečo robil s väčším odhodlaním. Vyhrali sme nad Američanmi a prehrali s Talianmi, lenže s tým sa rátalo, potom sme vyhrali aj nad Rakúšanmi a postúpili, v osemfinále vyradili Kostariku a vo štvrťfinále prehrali s Nemcami po penalte, ktorá bola taká nemecká.
Vypadli sme, svet však spoznal Tomáša Skuhravého zo Sparty Praha, ktorý dal Kostarike hetrik, a Ľuboša Moravčíka z Plastiky Nitra, ktorý dostal proti Nemcom červenú a malo to svoje čaro. Svet nám vtedy pre tento príbeh s revolúciou drukoval, lebo svet má rád pekné príbehy a tento bol teda celkom určite krajší ako príbeh nemeckého futbalu.
Futbal je jednoduchá hra. Dvadsaťdva chlapov deväťdesiat minút naháňa loptu, a nakoniec vyhrajú Nemci, povedal o niekoľko dní neskôr v tejto súvislosti Gary Lineker, keď sa po zápase s nimi balili aj Angličania. A na pláži v Chorvátsku, kde som práve chytal svoju prvú alergiu na slnko, sme stretli Chorvátku so Srbkou. Spolu sa opaľovali a vôbec nič netušili o nejakej vojne, ktorá by na tom mohla niečo zmeniť.
Škaredý príbeh 1992
Na majstrovstvá Európy 1992 sa Česko-Slovensko nekvalifikovalo a tu by sme mohli skončiť, lenže kvalifikovala sa Juhoslávia a nakoniec na tom turnaji nehrala, práve pre tú vojnu, ktorú si dva roky predtým dve ženy na pláži v Chorvátsku nevedeli predstaviť. Turnaj vyhralo Dánsko, ktoré sa na turnaj nekvalifikovalo a vlastne len na poslednú chvíľu zaskakovalo ako náhradník za tú Juhosláviu, ktorá sa práve začala rozpadávať.
Pri absencii Česko-Slovenska to boli práve Dáni, ktorí šampionátu dodali nevyhnutne potrebný pekný príbeh. Narýchlo zozbieraní z posezónnych dovoleniek, vytiahnutí z barov na španielskych plážach, nie podceňovaní, ale rovno nikým ani nebraní do úvahy porazili vo finále na nulu Nemcov a svet, ktorý už niekoľko rokov veľmi dobre vedel, kto sú Brian a Michael Laudrupovci, sa zrazu definitívne dozvedel aj o existencii istého Petra Schmeichela. Česko-Slovensko, neprítomné a zaujaté úplne inými problémami, sa na konci tohto roku rozpadlo, ešte stále to však nebol úplný koniec.
Rigor mortis 1993
Česko a Slovensko, dve samostatné a čerstvo rozdelené krajiny zápasiace s pocitmi, ktoré sprevádzajú vzťah ukončený po dlhom čase, čelili nepríjemnému problému. Kvalifikácia na ďalšie majstrovstvá sveta sa začala ešte na jeseň 1992. Nastúpila do nej reprezentácia vtedy stále ešte Česko-Slovenska a práve túto kvalifikáciu bolo potom treba v zmenených podmienkach, pod hlavičkou už neexistujúceho štátu, dohrať.
Vznikla RČS, reprezentácia Česka a Slovenska a viedla si štandardne priemerne, čiže občas prehrala to, čo nemala a vyhrala to, čo od nej nikto nečakal. V slnečné júnové popoludnie dal Peter Dubovský tri góly Rumunom, ktorí vtedy s Hagim niečo znamenali a pred posledným zápasom v Belgicku bola situácia taká, že sme potrebovali vyhrať.
Neviem, či symbolicky, ale každopádne 17. novembra 1993, štyri roky po prevrate, nastúpila jedna reprezentácia dvoch štátov na svoj posledný zápas. Bol 499. v spoločnej histórii a ako taký bol od samého začiatku zúfalý. Peter Dubovský nič nevymyslel a nič sa mu nedarilo a Ľuboš Moravčík zahrával všetky rohy presne rovnako s presne rovnakým výsledkom. Keď na začiatku druhého polčasu rozhodca vylúčil Phillipa Alberta, síce svitla akási malá iskierka nádeje, ale veľmi skoro zhasla. Bolo to márne a bolo to jasné od začiatku, pravdupovediac, nikdy to ani na chvíľu nevyzeralo tak, že by sme vyhrať mohli a vedeli.
Zápas sa nevyhnutne skončil 0-0 a s ním sa definitívne skončila aj história reprezentácie, ktorá skončila porazená bez krajiny, ktorú by reprezentovala. Skončila sa posledná epizóda Česko-Slovenska a skončila sa neslávne, pekný príbeh sa nekonal. Večer som si v posteli premietal všetky tie do stratena smerujúce Moravčíkove rohy a potom som sa rozplakal, lebo mi bolo jasné, že Česko-Slovensko vo svojom zápase síce remizovalo, ale vlastne prehralo a ten päťstý už nikdy neodohrá.
Nie vtedy, keď som na stenách videl nastriekané „Češi peši do Prahy“, ale tu, v posteli, v novembri 1993 a teda takmer s ročným meškaním som si uvedomil, že sa Česko-Slovensko rozdelilo.
