V škandále rozdúchanom okolo dizertačnej práce Jána Figeľa sa nezasvätene manipuluje s niektorými údajmi, ich interpretáciou a vyvodzujú sa aj nepatričné závery. S dizertačnými prácami som prichádzal do styku celé desaťročia ako vedúci katedry politológie, ako školiteľ, oponent, predseda komisie na ich obhajobu, ako člen Vedeckej rady Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ako jej rektor, a teda aj predseda jej vedeckej rady.
Vyjadrím sa teda k veci na základe týchto svojich skúseností. Riadili sme sa predpismi, ktoré platili pre všetky slovenské univerzity a vysoké školy vôbec. Ak sa niekde nimi neriadili, konali protiprávne.
Nijaký kandidát nemohol prísť s hocijakou témou dizertácie podľa svojej ľubovôle. Tieto témy vypisovala a schvaľovala katedra (ústav), na pôde ktorej sa kandidát uchádzal o jej kontrolovanú prípravu. Katedra mu určila školiteľa a oponentov. Úlohou školiteľa bolo priebežne konzultovať s kandidátom pri príprave jeho dizertácie, usmerňovať ho tak, aby svoju prácu doviedol k zdarnému koncu. O priebehu tejto prípravy napísal školiteľský posudok so svojím celkovým hodnotením dosiahnutého výsledku práce kandidáta. Za školiace pracovisko (katedru, ústav) podával obdobný posudok vedúci katedry.
Okrem toho prácu posudzovali najmenej dvaja oponenti, odborníci na daný odbor so zodpovedajúcou akademickou hodnosťou (z toho aspoň jeden univerzitný profesor, resp. D.Sc.), z nich aspoň jeden musel byť z cudzieho pracoviska (z inej katedry, fakulty, univerzity). Keď sa toto všetko dalo dohromady, prácu mohlo školiace pracovisko predložiť na obhajobu.
Vyradení kandidáti
Aby sa kandidát dostal až pred komisiu na obhajobu dizertačných prác, musel teda prejsť niekoľkými sitami postupných previerok, ktoré mali zabrániť, aby tam prenikol nepodarok, práca napísaná na nepatričnú tému, práca odpísaná a podobne. Práca v spoluautorstve sa nevylučovala. Bolo treba iba dosvedčiť, že časti použité v dizertácii sú dielom kandidáta. Takisto sa nevylučovala práca, ktorá už bola publikovaná. Naopak, považovalo sa to za jej prednosť. Za to, že sa kandidát dostal so svojou dizertáciou až pred komisiu na obhajoby, teda v plnej miere zodpovedá školiace pracovisko. Zo svojej praxe si pamätám na mnohé prípady vyradených kandidátov, ktorí nespĺňali požadované kritériá.
Kruciálnou previerkou však práca prešla až pri obhajobe pred komisiou, zloženou z grémia (10 - 20) odborníkov. Na jej verejnom zasadaní musí kandidát zodpovedať na výhrady oponentov, na otázky z publika a svoju prácu presvedčivo obhájiť. O výsledku komisia hlasuje tajne. Ak sa toto všetko dodržalo, kde zlyhal Figeľ? Ak sa niečo z toho nedodržalo, môže za to Figeľ?
Pamätám si niektorých kandidátov, ktorí neprešli komisiou, lebo nedokázali obhájiť svoju prácu. Nepresvedčili oponentov ani väčšinu členov komisie. Figeľ zrejme presvedčil. Ak nie, prečo mu dali svoj hlas? Bol tajný, a keby aj nebol, nemali sa čoho báť, aby hlasovali podľa svojho vedomia a svedomia.
Hlavný vinník
Ani to ešte nie je všetko. Návrh na udelenie titulu Ph.D. predkladá komisia vedeckej rade fakulty a na jej zasadaní ho prednesie predseda komisie. Stalo sa mi aj to, že návrh, ktorý prešiel všetkými predchádzajúcimi inštanciami, mi napokon vedecká rada fakulty neschválila. Doteraz mám z toho zlý pocit a považujem to za krivdu, ale to je v danom kontexte vedľajšie. Vedecká rada mala na to svoje výsostné právo.
Mne z celej tejto kauzy nevychádza ako hlavný vinník Figeľ, ale predovšetkým škola, na ktorej svoju prácu obhájil a ktorá mu titul udelila. Iste, nemusel ísť cestou najľahšieho odporu, lebo – podľa mňa – má na to, aby ten titul dosiahol zaslúžene. To už je však o inom.
(Autor je politológ)
