Hry, kde Slováci zlyhali. Olympiáda potvrdila: slovenský šport upadá. Slovensko prvý raz bez zlata. Takéto nelichotivé titulky pondelkových denníkov pokračovali včera: Kam sme sa to dostali? Najväčší pokles v porovnaní s Pekingom! Hodnotenie slovenských olympionikov a systému športu nebolo iné ani v hlavných správach najsledovanejšej televízie minulý týždeň. Ťažká kritika.
Reakcie olympijských funkcionárov boli diametrálne odlišné od vnímania pospolitým ľudom a médiami: „Bolo by nezodpovedné povedať, že v Londýne sme boli neúspešní.“
Rozdielne hodnotenie vôbec nie je podstatné. Dôležitý nie je ani pohľad navôkol. Popri desiatich medailách pre Česko (štyri zlaté), dokonca 18 pre Maďarsko (osem zlatých) je tu aj rakúska nula. Zmeny v slovenskom športe treba tak či tak!
Bezradnosť a mlčanie
Športové hnutie nevie roky prichádzať s efektívnymi riešeniami. Požiadavky smeruje na viac peňazí do športu, ešte viac peňazí z našich daní a ešte trošku viac, najlepšie „vrátením lotérií hnutiu“, ktoré by ich samo rozdeľovalo. Povzdychom smerom k strážcom kasy bez premysleného konceptu hovorí o daňových úľavách a doživotnej rente. Pred olympiádou rezonovala diskusia o počte hlasov pre zväzy v novej strešnej organizácii. O obsahu nič.
Príznačný bol podtitulok SME predvčerom citujúci prezidenta SOV: „Musíme niečo zmeniť.“ „Niečo“ treba meniť vždy aj po úspešných vystúpeniach. Hm, ale čo?
Myšlienkovú bezradnosť športových funkcionárov dopĺňa mlčanie relevantných politikov. Šport nebol nikdy volebnou témou, prioritou nie je ani od ostatných volieb. Minister športu je tichučko. Prvým opatrením zachoval doterajší neprehľadný systém financovania športu. Predchádzajúcou vládou schválená povinná tretia hodina telesnej výchovy bola zrušená. Nespokojná reakcia prišla len od telocvikárov, od funkcionárov žiadna.
Úspech ako vzor
Aké majú byť systémové zmeny? Na úvod postačí poctivá diskusia o verejnom záujme v športe. Má ním byť pravidelné športovanie detí a mládeže a reprezentačný úspech, ktorý si niekto všimne. Nie však úspech samotný, počet medailí, hoci olympijských. Dosiahnutie úspechu treba vnímať ako prostriedok na získanie vzorov a následne pritiahnutie detí k športu. Prínos zeleného cyklistu Sagana pre slovenský šport je aj bez medaily obrovský.
Takmer štvrťstoročie od socializmu je najvyšší čas vyčísliť finančné toky z centrálnych zdrojov, ktoré cez tri ministerstvá – školstva, obrany, vnútra – a ďalšie kanály tečú do športu. Financovanie športu už v roku 2013 treba pripraviť na základe transparentných a merateľných kritérií, ktorými by mali byť úspech, spoločenský význam športu a počet športujúcich detí. Je možné zlepšiť návrh ministra Jurzycu, ktorého spoluautorom je autor článku.
Kritériá by sa mali vzťahovať na všetky centrálne financie na šport, teda na celý športový koláč všetkých troch rezortov. Zostavenie jedného centrálneho rebríčka športovcov najmä na základe úspechu zabezpečí, že všetci potenciálni medailisti budú mať nerušenú prípravu. Skokani olympiády (Klocová, Hagara), ale aj ďalší úspešní športovci by dostali podľa rebríčka automaticky o rok viac a časť financií by išla aj zväzu, ktorý ich vychoval. Štátni profesionáli bez výsledkov musia preč.
Už v ďalšom roku treba prestať z našich daní financovať množstvo bizarných nezmyselných podujatí. Prijať treba transparentné pravidlá rozdelenia marketingových peňazí Tiposu a ďalších štátnych entít. Zmapovať treba aj finančné toky na šport zo samosprávy, ktoré by taktiež mali mať kritériá na ich rozdelenie.
Na mládež aspoň polovica peňazí
Na mládež by mala ísť minimálne polovica centrálnych zdrojov, ako sme navrhli minulý rok. Povinná tretia hodina telesnej výchovy by sa mala postupne zaviesť a obsah telocviku zmeniť na zážitkový. Deťom treba ukázať viaceré športy.
Športové poukazy treba vyčleniť zo vzdelávacích poukazov a posunúť ich aj športovým klubom. „Oživenie športových súťaží v základných školách, rozvoj mládežníckeho športu, modernizácia miestnych športovísk a zlepšenie vzťahov medzi športovými klubmi a školami“ by mali byť prioritami nielen pre britského premiéra Camerona (65 medailí, 29 zlatých), ale aj pre slovenského premiéra.
Rozmotať treba dlhé roky nezmenenú komplikovanú spleť nadnormatívov športových tried a športových gymnázií, domotanú ešte viac centrami olympijskej prípravy, a prepojiť vzdelávací systém v športe so športovými zväzmi, aby podporil skutočné talenty.
A čo funkcionári a verejnosť? Slovenský šport tvorí množstvo slušných ľudí, ktorí mu v kluboch a zväzoch venujú veľa času a energie, často zadarmo. Šport sa pohne vpred, ak kritická masa týchto ľudí pochopí, že nielen ich športové zväzy majú zodpovednosť za reprezentáciu a prácu s mládežou, ale aj oni sami za voľbu zväzových funkcionárov a následne olympijských či strešných. Tlak musí prísť zdola. Lepšie spravovanie klubov a zväzov zníži počet káuz a škandálov a pritiahne viac súkromných peňazí do športu.
Verejnosť by mala trvať na zverejňovaní zmlúv a faktúr v takom rozsahu, ktorý neparalyzuje činnosť spolkov. Rodičia by sa mali zaujímať, či v škole telocvik neodpadáva a či z neho majú deti radosť, či sa otvárajú športové krúžky v požadovanej kvalite, či je školský dvor poobede otvorený, čo robí pre šport ich richtár so zastupiteľstvom.
Londýnsky neúspech musí byť príležitosťou na reflexiu. Keby Hochschornerovci neťukli a boli zlatí, tak by nás funkcionári skrytí za úspech Bartekovej v MOV presvedčili, že všetko v športe je fajn? Netreba kopať ani do športovcov, ktorí si išli nazbierať odznaky na olympiádu. Nakopnúť správnym smerom treba celý slovenský šport. Aj za cenu, že medailí z Ria môže byť ešte menej.
(Autor je športový manažér a analytik think-tanku CENSAP – Centrum športových analýz a projektov, bývalý poradca ministra školstva)
Autor: Jozef Tokoš
