Kniha je dávno moja, dostal som ju od starého otca, ale zreteľne a krasopisne si ju podpísal akýsi Sloboda. No toto! A že vraj rok 1847. Dá sa to čiastočne vysvetliť len tak, že knihy cestujú ako vtáci prelietaví. Akoby boli živé a mali svoje tajomstvá. Kde bude o sto rokov?
Daniel Sloboda, švagor Jozefa Miloslava Hurbana, vedec a spisovateľ, bol farárom v Rusave na Morave. Tridsaťosemročný pán farár si dal starostlivo a esteticky zviazať ročník Orla tatranského, ktorý vydával Ľudovít Štúr v dvojtýždňových intervaloch. Pán redaktor Štúr vedel, ako sa robia noviny rovnako ako tlačiar a typograf Karol Wigand v Prešporku. Máte sa čo učiť, počítačoví gýčiari.
Otváram si čísla z augusta, presnejšie a krajšie povedané: utorok dňa 11. klasna a piatok 21. klasna. Áno, klasen, potom malý rujen, veľký rujen, listopad...
Na titulnej strane je zvyčajne báseň, 21. klasna 1846 sú to dve Piesne od Jána Kráľa. Druhá z nich je o slobode. Či už mal na mysli neslobodu národnú, sociálnu, alebo individuálnu, tento problém je tu vždy, lebo si s ním dodnes nevieme poradiť. Idea ľudskej slobody je posvätná napriek tomu, že aj Kráľa, ako vieme z histórie, onedlho prejdú žarty a optimizmus, žiariaci z posledných veršov básne, ktoré uvádzam v pôvodnej pravopisnej verzii ako výraz úcty a rešpektu k autorovi a redaktorovi:
