Na slovenskom knižnom trhu to vrie. Jedna z najväčších sietí kníhkupectiev Panta Rhei má veľké problémy, hoci len pred dvoma rokmi expandovala do Čiech, kde kúpila sieť Neoluxor. Do koncernu vstúpila kontroverzná finančná skupina J&T a hrozba bankrotu sa nateraz odvrátila. I tak sa však vydavatelia obávajú, že sa im obrovské dlhy nevrátia – nový spolumajiteľ žiada ich čiastočné odpustenie.
Zmieriť sa?
Asi je dobre, že sa to konečne prevalilo, ale toto je len špička ľadovca. V knižnej brandži na Slovensku už dávno skoro nikto neplatí skoro nikomu. Vydavatelia neplatia tlačiarňam ani autorom, distribúcie vydavateľom a kníhkupci distribúciám. Je to bludný kruh. Ak vydavateľstvu uhradia faktúru o rok, ešte môže byť šťastné.
Po rôznych čudesných krachoch sa stáva, že vám namiesto peňazí ponúknu, aby ste si prišli s fúrikom pre balík zničených výtlačkov a ešte sa máte poďakovať, že ste vôbec niečo dostali. Nežartujem.
Hypermarkety nastavili zderské podmienky, berú si vyše polovice z ceny knihy a kto ich hru neprijme, toho vyradia z regálov. Skúste niečo podnikateľsky plánovať, keď viete, že pôjdete do ťažkého mínusu a nik vám nepomôže.
Alebo si predstavte, že ste štyri roky nedostali plat – to je realita, s ktorou sa väčšina spisovateliek a spisovateľov u nás „musí“ zmieriť. Vždy som chcel pracovať s knihami a som šťastný, že to môžem robiť, ale náš trh považujem za chorý a do hĺbky prehnitý.
Čo môžete robiť? Predovšetkým veľa čítať a veľa kupovať knihy. Pýtajte sa, kto je váš kníhkupec a ako si plní svoje záväzky. Uvedomte si, že my, ktorí pre vás knižky píšeme, sme týmto nespravodlivým systémom postihnutí najviac. Čitatelia sú väčšinou šokovaní, keď im prezradím, že z jedného predaného výtlačku, ktorý stojí 12 eur, dostávam 90 centov, zato distribútor 6 éčok.
Nechápal som
Rozprúdila sa debata o budúcnosti vydávania kníh. Vo viacerých článkoch sa vyskytlo aj moje meno, v podstate v dobrom, vraj mám mimoriadne znalosti o marketingu aj „obchodného ducha“. To počúvam už štrnásť rokov, vlastne odvtedy, čo som debutoval. A rovnako dlho sa na tom zabávam.
Keď som začínal, nemal som nijaké vedomosti o marketingu ani skúsenosti s ním. Nikdy som sa nič také neučil, vyštudoval som umenovedu. Ale už roky som vášnivý čitateľ, chodievam do kníhkupectiev doma aj v zahraničí a nakupujem staré aj nové knižky.
Odkedy som v roku 1998 pripravoval debut, sledujem scénu ešte pozornejšie. Obálky slovenskej literatúry vyzerali skoro ako spred storočia a typografia podobne. Rozhodol som sa pre iný prístup, od dizajnu a písma až po propagáciu.
Nechápal som, prečo vydavateľstvá nekomunikujú so svojimi potenciálnymi čitateľmi, nevydávajú katalógy, nehovoria s distribúciami ani kníhkupcami, ani neorganizujú krsty alebo čítačky, veci, ktoré boli na západ aj na východ od nás samozrejmé už desiatky aj stovky rokov.
Pod úroveň Umelca
Keď som šiel na svoje prvé turné s knihou Lovci & zberači, dozvedel som sa, že som prvý, kto takto verejne vystupuje pred publikom na viacerých miestach krajiny. Ale ako inak ma ľudia mali spoznať? Moje meno predtým skoro nikto nepočul. Nepoužíval som nijaké tajné obchodné ťahy ani zložité predajné stratégie.
Keď niečo urobím a stojím si za tým, tak chcem, aby sa to dostalo k svojmu publiku. Ikskrát mi to vyčítali v recenziách, vraj to bolo podlizovanie sa, že vraj také niečo sa ku kultúre vôbec nehodí.
Niekde tam sa zakorenil zvyk, že spisovatelia vlastne vôbec nemajú rozmýšľať o peniazoch a predajnosti, pretože to je pod úroveň Umelca – a vlastne im ani netreba platiť honoráre. Donekonečne o mne písali, že som „komerčný“, čo bola dokonalá absurdita, pretože väčšinu spisovateľskej práce som vykonával bez nároku na odmenu. A dnes sa to zrazu velebí ako správna priekopnícka cesta.
A už vôbec nechápem, prečo sa v diskusii dokola tvrdí, že „Slováci sú v čitateľskej gramotnosti len o kúsok nad analfabetmi“ (v tomto sa zhodli aj publicista Juraj Kušnierik a spisovateľka Svetlana Žuchová). To je úplný nezmysel a podľa mňa urážka inteligentnej populácie.
Krokodílie slzy
Knižný trh zažíval roky rast, ktorý nevyhnutne narazil na strop. Veci sa utrasú a vývoj pôjde ďalej, možno nie tak megalomansky, ale skromnejšie a poctivejšie, čo bude na prospech autorov aj čitateľov. Celkom by stačilo dodržiavať základy obchodnej etiky a zverejniť zoznam chronických neplatičov, ktorý by bol pre mnohých veľkým prekvapením.
Všade, kade chodím, snažím sa propagovať čítanie a písanie, najmä medzi mladými ľuďmi. Ale koľkí to u nás robia? Kedy ste naposledy počuli verejne známeho človeka propagovať knižky? Tu sa ešte aj Štefan Hríb a Zdena Studenková chvália tým, že slovenskú beletriu nečítajú.
Jeden z najznámejších vydavateľov už dvadsať rokov v rozhovoroch opakuje, že slovenské knihy sa nekupujú a roní krokodílie slzy, ako už neviem koľkýkrát skrachoval. Skúste si predstaviť, že by sa napríklad významný výrobca jogurtov stále v médiách sťažoval, že jogurty sa nekupujú. Nezačali by ste aj vy pochybovať o tom, či ich naozaj chcete?
Nelamentujem
Knižný trh by si mal v prvom rade začať vážiť tých, vďaka ktorým existuje – svojich čitateľov, a sústavne ich nepodceňovať a z niečoho neobviňovať. Kto si idealizuje Island alebo Slovinsko, ten vôbec nepozná tamojšiu situáciu.
Knižný trh sa radikálne zmenil aj tam, aj v Nemecku a v USA. Prežívame zložitú, ale aj vzrušujúcu a inšpiratívnu éru. Kvalitná literatúra to mala ťažké vždy a my tvoríme v oveľa lepších podmienkach ako naši predchodcovia.
Keď som začínal, iba sa rodili audioknihy a nik nechyroval o eBookoch. Už som zažil istý malý úspech aj totálny prepadák, a oboje ma posunulo ďalej.
Niekto sa túži stať bankárom, ja som sa chcel stať spisovateľom a vždy mi bolo jasné, že sa nebudem mať tak dobre ako bankár. Ale robím niečo, čo bankár nie: rozprávam ľuďom svoj príbeh.
Raz je čitateľov veľa, inokedy menej. Neviem, ako to bude v budúcnosti, ale kým bude aspoň jeden, mienim v tom pokračovať. Nelamentujem, pracujem.
Držme si spoločne palce, pretože jedinou nádejou Slovenska je vzdelanie, vzdelanie, vzdelanie – a to bez kníh nepôjde.
Michal Hvorecký (1976) je spisovateľ. Na jeseň vydáva novú knihu Naum.
