Volám sa Masahiko Shiraki. Niektorí si myslia, že Masahiko je moje priezvisko, hoci v Európe sa vždy podpisujem tunajším zaužívaným spôsobom - teda prvé je meno a druhé priezvisko.
Možno si to ľudia myslia práve preto, že vedia o opačnom zapisovaní mena v niektorých krajinách Ázie, kde je priezvisko na prvom mieste. Ale nemusíte sa obávať, Japonci sa vždy pozorne prispôsobia pravidlám krajiny, v ktorej pôsobia, takže v Európe vždy hovoríme aj píšeme svoje meno predpísaným spôsobom.
Niektorí ľudia si myslia, že sa volám Masahi. Jeden pán ma tak vždy zdraví: Ahoj, Masahi! Viem asi, prečo to robí. Koncovka -ko v slovenčine znamená zdrobneninu: Ján - Janko, Maroš - Maroško, Richard - Riško... On ma chce podľa mňa volať mojím pôvodným krstným menom, takže podľa logiky slovenského jazyka: Masahi - Masahiko. Ten pán je veľmi milý, volá ma takto, odkedy ma pozná, a veľmi suverénne. Preto sa zdráham opraviť ho a povedať mu: "Volám sa Masahiko, to je moje riadne krstné meno."
Mnohí Ázijčania, ktorí žijú hoci len dočasne mimo Ázie, napríklad sú na jazykovom kurze v cudzine, nechajú sa volať európsky alebo americky znejúcim menom, aby sa cudzincom lepšie vyslovovalo a zapamätalo. Aj Japonci to kedysi robili. Stretol som mnohých, zvyčajne to boli starí ľudia, druhá alebo tretia generácia japonských Američanov v USA s menami ako David Suzuki, Richard Kataoka a podobne.
Zdalo sa mi to neprirodzené a navyše, akoby sa podlizovali Američanom s európskym pôvodom. Dokážem sa však vžiť do pocitov imigrantov, ktorí sa aj takto túžili integrovať do spoločnosti. Moderní Japonci už cudzie mená nepreberajú, používajú originálne japonské, čo však spôsobuje, že nás chybne volajú. Prehodia poradie meno, priezvisko alebo skomolia jedno z mien.
