PÍŠE MICHAL HVORECKÝ

Česko-Slovenský štát sa už nedal zachrániť

Česko-Slovenský štát bol stratený svet včerajška bez stredu, bez jednotnej myšlienky.

Vladimír Mečiar stál pri rozdelení Česko-Slovenska pred dvadsiatimi rokmi.(Zdroj: ARCHÍVNE TASR)

Česko-Slovenský štát sa už nedal zachrániť, bol to stratený svet včerajška bez stredu, bez jednotnej myšlienky.

Narodil som sa roku 1976 v Bratislave v ČSSR. Patrím do generácie Husákových detí, čo bol náš variant amerických baby boomers.

Bol som proti rozdeleniu Česko-Slovenska, môj brat aj rodičia tiež a priatelia takisto. Lenže názor pätnásťročného chalana mocných nezaujímal, a ako som čoskoro zistil, problém nebol vo veku.

Tým, ktorí republiku rozdelili, bol ukradnutý aj názor plnoletých občanov s volebným právom. Referendum sa neuskutočnilo, pretože záporný výsledok bol vopred jasný. Rozpad svojej vlasti dodnes považujem za nechutný podvod politikov na občanoch a za hrubé porušenie ústavy.

Napriek tomu som v konečnom dôsledku rád, že som to zažil a že sa to stalo. Ten štát sa už nedal zachrániť, bol to stratený svet včerajška bez stredu, bez jednotnej myšlienky.

Snaha udržať by sa rovnala zachraňovaniu prízraku. Celý proces ma dobre pripravil na praktiky, ktoré so sebou priniesol mafiánsky kapitalizmus a ten naše krajiny teraz spojuje oveľa pevnejšie ako kedysi federácia.

To, čo sa u nás nazýva Gorila či PPP, sa na západ od rieky Moravy volá pražský dopravný podnik, David Rath, Pavel Bém a iks ďalších.

foto
Ako Mečiar a Klaus oznámili koniec štátu.

Dederóni s markami

Na rozpad Česko-Slovenska často myslím, keď putujem so svojimi knihami na vystúpenia po Nemecku, zvlášť po bývalej NDR.

Východnej časti čerstvo zjednotenej krajiny sme vtedy mnohí na Slovensku závideli. Nie je to pekný pocit, ale čestne ho priznávam.

Vtedy sa mi videlo, že štedré finančné injekcie od bohatšieho brata budú znamenať ľahkú a rýchlu cestu k blahobytu a k nastoleniu občianskej spoločnosti. Zatiaľ čo my sme mali v rukách čoraz bezcennejšie koruny, „dederóni“ si plnili vrecká tvrdými markami. Lenže stal sa pravý opak.

Cestujem po východných spolkových republikách po vynovených cestách, pozorujem opravené budovy a námestia, ale len zriedkavo vidím ľudí a ak, tak hlavne starých.

Nekonečné subvencie vytvorili krásny povrch, pod ktorým nie je nič, alebo sa pod ním skrývajú desivé tajomstvá – obrovská nezamestnanosť, masový odchod na Západ, zatrpknutosť, ale aj hnev, násilie a rasizmus či dokonca terorizmus extrémnej pravice.

Bývanie v takom Schwerine dnes vyjde na polovicu toho, čo v Banskej Bystrici – v priebehu dvoch dekád odišlo z hlavného mesta ťažko skúšanej spolkovej krajiny tridsaťtisíc obyvateľov...

Na bode nula

Slovensko na tom po rozdelení bolo ekonomicky aj politicky katastrofálne – a intelektuálne tiež, pretože kultúrna a akademická elita, ktorá začala nežnú revolúciu, nezvládla prevzatie moci a dobrovoľne ju odovzdala zlodejom prezlečeným za hejslovákov (a dodnes si tú chybu len málokto z nich priznáva).

Istý čas to vyzeralo tak, že sa nový štát vyberie bieloruskou cestou. Hospodárstvo na dva-tri roky doslova zamrzlo. Mena devalvovala.

Štátu dokonca hrozil bankrot. Dospieval som a poviem vám, ten vývoj ma šokoval. Mal som pocit nespravodlivosti, vykorenenosti, neistoty a zrady.

Československo môjho detstva bolo síce totalitnou krajinou, ale v porovnaní s väčšinou sveta ponúkalo obstojnú životnú úroveň a pomerne rozvinutú infraštruktúru. A zrazu som žil v štáte, ktorému hrozil na viacerých úrovniach úplný kolaps. Navyše sa podniky a služby, ktoré ešte ako-tak fungovali, bleskurýchlo rozkrádali.

Slovensko kleslo na bod nula, stalo sa porazenou krajinou. Lenže dnes viem, že práve tento pád krajina veľmi potrebovala a bolo chybou, že NDR sa mu vyhla.

Neveril som vlastným očiam

Tento pokles na kolená považujem nielen za historický zlom, ale aj zmenu paradigmy slovenskej identity. Po ňom sme sa stali niekým iným. Prevzali sme zodpovednosť. Nie za všetko – s vlastnou históriou sme sa nevyrovnali, v tom je bývalá NDR oveľa ďalej – ale už nebolo koho viniť. Začalo sa makať, či už doma, alebo v cudzine.

Paradoxne, značný úspech a vzostup Slovenska prekvapil predovšetkým v Česku. Tam sa krach východného suseda očakával a predpokladám, že mnohí by sa z neho aj tešili. Keď si dnes spätne opäť čítam klišé, klamstvá a nehoráznosti, čo sa v novinách písali pred rozdelením a po ňom o Slovákoch v českých médiách a o Čechoch v slovenských, zostáva mi rozum stáť (výborne to zdokumentovala Anna Šabatová).

Nikdy nezabudnem na článok spisovateľa Ondřeja Neffa nazvaný Autobus, ktorý vyšiel v MfD 12. júna 1992. Slovensko je v texte príves, „vlečňák“, ktorý brzdí rozbehnutý český autobus na ceste do Európy.

Vzadu sedia nevďační a leniví Slováci, pijú borovičku a s dierami v pneumatikách na hrboľatej stepi raz vyhrážkami, inokedy bezduchým vymýšľaním bránia šoférovi, aby naplno vyrazil po modernej diaľnici.

Neveril som vlastným očiam. Českú kultúru som považoval aj za svoju, no zrazu akoby som nečítal mienkotvorný denník, ale fašizoidnú Zmenu. Odvtedy sa mi bridí nacionalizmus, či už český, slovenský alebo akýkoľvek iný. Niet nebezpečnejšej choroby, ktorá postihuje vzdelaných aj prostých.

Nie som nostalgik

Skúsenosť s rozdelením vo mne posilnila presvedčenie, že národ je konštrukt alebo, ako hovoria Nemci, erfundene Gemeinschaft.

Píšem v slovenskom jazyku a cítim sa súčasťou tejto tradície, ale etnicky je to v mojom rodokmeni príliš zložité a zahmlené a je mi to vlastne ukradnuté. Nepátram po tom, čo ma oddeľuje či nebodaj nadradzuje, ale po tom, čo ma s ostatnými spája.

Joseph Roth v románe Radeckého pochod opísal rozpad rakúsko-uhorskej monarchie tak, ako sa koniec Česko-Slovenska ešte nikomu literárne zobraziť nepodarilo.

Žid z Haliča o monarchii napísal: „Dávala mi možnosť byť vlastencom aj svetoobčanom zároveň a medzi všetkými rakúskymi národmi tiež Nemcom... a teraz, keď je mŕtva a preč, mám dokonca rád aj jej chyby a nedostatky.“

Nie som nostalgik a neželám si návrat ČSFR. Podstatnejšie sa mi v oboch štátoch vidí obnovenie dôvery v demokraciu a v právny poriadok: koniec partokracie, vyšetrenie káuz a stop mafii v politike.

Čo čaká syna?

Stále sa považujem za Čechoslováka. Mám rád Brno, Ostravu, Opavu, Plzeň aj Prahu, ale tiež Viedeň, Ľvov, Vroclav či Berlín. Je mi ľúto, že sa moje knihy už pre českých čitateľov musia prekladať, ale vážim si, že tam vôbec vychádzam.

Občas už musím publiku vysvetliť, čo je pazucha, korytnačka alebo mihalnica, ale predčítam zásadne v rodnom jazyku.

V bývalej Juhoslávii, kde všetko dopadlo neporovnateľne horšie, sa už tvária, že srbochorvátčina nikdy neexistovala a aj klasické knižky sa do oboch jazykov nanovo prekladajú, aby sa náhodou nemuseli čítať v jazyku nepriateľa...

Moji rovesníci, prirodzene, kupovali novú českú beletriu, ale dnes už v Pardubiciach sotva niekto tuší, kto sú Marek Vadas alebo Zuska Kepplová a v Žiline zas nemajú šajn, čomu sa venujú Markéta Pilátová či Jiří Hájíček. Zatiaľ každá generácia v tomto kúte strednej Európy zažila koniec svojho štátu. Uvidím, či to čaká aj môjho syna.

„Rakúsko-Uhorsko už nie je," napísal Sigmund Freud v deň prímeria roku 1918. Podpisujem a myslím na Česko-Slovensko: „Nechcem žiť nikde inde… Ďalej budem žiť s torzom a predstavovať si, že je to celok.“

Michal Hvorecký (1976) je spisovateľ. Na jeseň vydáva novú knihu Naum.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Komentáre


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kreditná karta – áno alebo nie
  2. Máte nad 40? Skontrolujte si, či je Vaše srdce skutočne zdravé
  3. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  4. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí
  5. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch?
  6. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček
  7. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru
  8. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho
  9. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky
  10. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom
  1. Križovatka kultúr Maroko: Dobrodružné cesty naprieč krajinou
  2. MiddleCap Equity Partners a Mayfair Assets ukončili fúziu
  3. Súboj olympionikov na Malom Dunaji
  4. 5 tipov ako využiť ľahké priečky pri rekonštrukcii bytu
  5. Dvojitý diplom medzi EU v Bratislave a UNWE v Sofii
  6. Ustanovujúce valné zhromaždenie Alumni klubu EU v Bratislave
  7. Kreditná karta – áno alebo nie
  8. Nemusím sa na nikoho spoliehať
  9. Štátny tajomník envirorezortu: Na sucho musíme byť pripravení.
  10. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina?
  1. Úspešní Slováci radia: Presadiť sa dá vždy, snívať nestačí 25 177
  2. Mesto ukryté v jordánskych skalách. Spoznajte Petru 14 521
  3. Váš otec má dnes sviatok. Máme pre vás tip na darček 13 172
  4. Koľko stojí zdravé bývanie? Lacná rekonštrukcia môže vyjsť draho 8 956
  5. Anketa: Čo je pre Slovákov dôležité pri nákupoch? 7 645
  6. Tento týždeň je Deň otcov. 5 skvelých nápadov na darčeky 7 511
  7. Užívate konský kolagén a cítite sa ako antický hrdina? 5 565
  8. Od výplaty k výplate? Ale kdeže, sporíme s 2% úrokom 4 157
  9. Kreditná karta – áno alebo nie 3 962
  10. Nepodceňujte bolesť chrbta, môže ísť o zápalové ochorenie 3 496

Téma: 20 rokov od rozpadu Česko-Slovenska


Článok je zaradený aj do ďalších tém Víkend

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kočner kýval do kamery, putá nemal. Ako prebiehali iné zadržania?

Zadržanie Mariana Kočnera prebiehalo pokojne.

TECH

Ako si overiť, že ste vyhorení, a sedem spôsobov, ako sa brániť

Niekedy je riešením už iba zmena práce.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner skončil. Aj keby ho pustili na slobodu

Čo znamená zadržanie Kočnera a Ruska.

Neprehliadnite tiež

Stĺpček Jakuba Fila

Verejnosť dosiahla veľa, politikom to treba stále pripomínať

Netreba hneď prepadať skepse.

Komentár Zuzany Kepplovej

Nová zmluva o migrácii

V nedeľu sa dozvieme viac o tom, ako si Európa želá riešiť prisťahovalectvo.

Voda pre Mariána K. (Sliacky)

Karikatúra denníka Sme (kreslí Sliacky)

KOMENTÁR TOMÁŠA PROKOPČÁKA

Nie, nemáte právo hlásať hocičo

Je našou povinnosťou postaviť sa vám.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto už neprejde ani Kočnerovi

Kočner nie je nič iné ako historická anomália, relikt mafiánskych deväťdesiatych rokov.