PÍŠE MICHAL HVORECKÝ

Česko-Slovenský štát sa už nedal zachrániť

Česko-Slovenský štát bol stratený svet včerajška bez stredu, bez jednotnej myšlienky.

Vladimír Mečiar stál pri rozdelení Česko-Slovenska pred dvadsiatimi rokmi.(Zdroj: ARCHÍVNE TASR)

Česko-Slovenský štát sa už nedal zachrániť, bol to stratený svet včerajška bez stredu, bez jednotnej myšlienky.

Narodil som sa roku 1976 v Bratislave v ČSSR. Patrím do generácie Husákových detí, čo bol náš variant amerických baby boomers.

Bol som proti rozdeleniu Česko-Slovenska, môj brat aj rodičia tiež a priatelia takisto. Lenže názor pätnásťročného chalana mocných nezaujímal, a ako som čoskoro zistil, problém nebol vo veku.

Tým, ktorí republiku rozdelili, bol ukradnutý aj názor plnoletých občanov s volebným právom. Referendum sa neuskutočnilo, pretože záporný výsledok bol vopred jasný. Rozpad svojej vlasti dodnes považujem za nechutný podvod politikov na občanoch a za hrubé porušenie ústavy.

Napriek tomu som v konečnom dôsledku rád, že som to zažil a že sa to stalo. Ten štát sa už nedal zachrániť, bol to stratený svet včerajška bez stredu, bez jednotnej myšlienky.

Snaha udržať by sa rovnala zachraňovaniu prízraku. Celý proces ma dobre pripravil na praktiky, ktoré so sebou priniesol mafiánsky kapitalizmus a ten naše krajiny teraz spojuje oveľa pevnejšie ako kedysi federácia.

To, čo sa u nás nazýva Gorila či PPP, sa na západ od rieky Moravy volá pražský dopravný podnik, David Rath, Pavel Bém a iks ďalších.

foto
Ako Mečiar a Klaus oznámili koniec štátu.

Dederóni s markami

Na rozpad Česko-Slovenska často myslím, keď putujem so svojimi knihami na vystúpenia po Nemecku, zvlášť po bývalej NDR.

Východnej časti čerstvo zjednotenej krajiny sme vtedy mnohí na Slovensku závideli. Nie je to pekný pocit, ale čestne ho priznávam.

Vtedy sa mi videlo, že štedré finančné injekcie od bohatšieho brata budú znamenať ľahkú a rýchlu cestu k blahobytu a k nastoleniu občianskej spoločnosti. Zatiaľ čo my sme mali v rukách čoraz bezcennejšie koruny, „dederóni“ si plnili vrecká tvrdými markami. Lenže stal sa pravý opak.

Cestujem po východných spolkových republikách po vynovených cestách, pozorujem opravené budovy a námestia, ale len zriedkavo vidím ľudí a ak, tak hlavne starých.

Nekonečné subvencie vytvorili krásny povrch, pod ktorým nie je nič, alebo sa pod ním skrývajú desivé tajomstvá – obrovská nezamestnanosť, masový odchod na Západ, zatrpknutosť, ale aj hnev, násilie a rasizmus či dokonca terorizmus extrémnej pravice.

Bývanie v takom Schwerine dnes vyjde na polovicu toho, čo v Banskej Bystrici – v priebehu dvoch dekád odišlo z hlavného mesta ťažko skúšanej spolkovej krajiny tridsaťtisíc obyvateľov...

Na bode nula

Slovensko na tom po rozdelení bolo ekonomicky aj politicky katastrofálne – a intelektuálne tiež, pretože kultúrna a akademická elita, ktorá začala nežnú revolúciu, nezvládla prevzatie moci a dobrovoľne ju odovzdala zlodejom prezlečeným za hejslovákov (a dodnes si tú chybu len málokto z nich priznáva).

Istý čas to vyzeralo tak, že sa nový štát vyberie bieloruskou cestou. Hospodárstvo na dva-tri roky doslova zamrzlo. Mena devalvovala.

Štátu dokonca hrozil bankrot. Dospieval som a poviem vám, ten vývoj ma šokoval. Mal som pocit nespravodlivosti, vykorenenosti, neistoty a zrady.

Československo môjho detstva bolo síce totalitnou krajinou, ale v porovnaní s väčšinou sveta ponúkalo obstojnú životnú úroveň a pomerne rozvinutú infraštruktúru. A zrazu som žil v štáte, ktorému hrozil na viacerých úrovniach úplný kolaps. Navyše sa podniky a služby, ktoré ešte ako-tak fungovali, bleskurýchlo rozkrádali.

Slovensko kleslo na bod nula, stalo sa porazenou krajinou. Lenže dnes viem, že práve tento pád krajina veľmi potrebovala a bolo chybou, že NDR sa mu vyhla.

Neveril som vlastným očiam

Tento pokles na kolená považujem nielen za historický zlom, ale aj zmenu paradigmy slovenskej identity. Po ňom sme sa stali niekým iným. Prevzali sme zodpovednosť. Nie za všetko – s vlastnou históriou sme sa nevyrovnali, v tom je bývalá NDR oveľa ďalej – ale už nebolo koho viniť. Začalo sa makať, či už doma, alebo v cudzine.

Paradoxne, značný úspech a vzostup Slovenska prekvapil predovšetkým v Česku. Tam sa krach východného suseda očakával a predpokladám, že mnohí by sa z neho aj tešili. Keď si dnes spätne opäť čítam klišé, klamstvá a nehoráznosti, čo sa v novinách písali pred rozdelením a po ňom o Slovákoch v českých médiách a o Čechoch v slovenských, zostáva mi rozum stáť (výborne to zdokumentovala Anna Šabatová).

Nikdy nezabudnem na článok spisovateľa Ondřeja Neffa nazvaný Autobus, ktorý vyšiel v MfD 12. júna 1992. Slovensko je v texte príves, „vlečňák“, ktorý brzdí rozbehnutý český autobus na ceste do Európy.

Vzadu sedia nevďační a leniví Slováci, pijú borovičku a s dierami v pneumatikách na hrboľatej stepi raz vyhrážkami, inokedy bezduchým vymýšľaním bránia šoférovi, aby naplno vyrazil po modernej diaľnici.

Neveril som vlastným očiam. Českú kultúru som považoval aj za svoju, no zrazu akoby som nečítal mienkotvorný denník, ale fašizoidnú Zmenu. Odvtedy sa mi bridí nacionalizmus, či už český, slovenský alebo akýkoľvek iný. Niet nebezpečnejšej choroby, ktorá postihuje vzdelaných aj prostých.

Nie som nostalgik

Skúsenosť s rozdelením vo mne posilnila presvedčenie, že národ je konštrukt alebo, ako hovoria Nemci, erfundene Gemeinschaft.

Píšem v slovenskom jazyku a cítim sa súčasťou tejto tradície, ale etnicky je to v mojom rodokmeni príliš zložité a zahmlené a je mi to vlastne ukradnuté. Nepátram po tom, čo ma oddeľuje či nebodaj nadradzuje, ale po tom, čo ma s ostatnými spája.

Joseph Roth v románe Radeckého pochod opísal rozpad rakúsko-uhorskej monarchie tak, ako sa koniec Česko-Slovenska ešte nikomu literárne zobraziť nepodarilo.

Žid z Haliča o monarchii napísal: „Dávala mi možnosť byť vlastencom aj svetoobčanom zároveň a medzi všetkými rakúskymi národmi tiež Nemcom... a teraz, keď je mŕtva a preč, mám dokonca rád aj jej chyby a nedostatky.“

Nie som nostalgik a neželám si návrat ČSFR. Podstatnejšie sa mi v oboch štátoch vidí obnovenie dôvery v demokraciu a v právny poriadok: koniec partokracie, vyšetrenie káuz a stop mafii v politike.

Čo čaká syna?

Stále sa považujem za Čechoslováka. Mám rád Brno, Ostravu, Opavu, Plzeň aj Prahu, ale tiež Viedeň, Ľvov, Vroclav či Berlín. Je mi ľúto, že sa moje knihy už pre českých čitateľov musia prekladať, ale vážim si, že tam vôbec vychádzam.

Občas už musím publiku vysvetliť, čo je pazucha, korytnačka alebo mihalnica, ale predčítam zásadne v rodnom jazyku.

V bývalej Juhoslávii, kde všetko dopadlo neporovnateľne horšie, sa už tvária, že srbochorvátčina nikdy neexistovala a aj klasické knižky sa do oboch jazykov nanovo prekladajú, aby sa náhodou nemuseli čítať v jazyku nepriateľa...

Moji rovesníci, prirodzene, kupovali novú českú beletriu, ale dnes už v Pardubiciach sotva niekto tuší, kto sú Marek Vadas alebo Zuska Kepplová a v Žiline zas nemajú šajn, čomu sa venujú Markéta Pilátová či Jiří Hájíček. Zatiaľ každá generácia v tomto kúte strednej Európy zažila koniec svojho štátu. Uvidím, či to čaká aj môjho syna.

„Rakúsko-Uhorsko už nie je," napísal Sigmund Freud v deň prímeria roku 1918. Podpisujem a myslím na Česko-Slovensko: „Nechcem žiť nikde inde… Ďalej budem žiť s torzom a predstavovať si, že je to celok.“

Michal Hvorecký (1976) je spisovateľ. Na jeseň vydáva novú knihu Naum.

Najčítanejšie na SME Komentáre


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 8 900
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 380
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 480
  4. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 374
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 5 996
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 471
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 4 910
  8. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 087
  9. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 2 888
  10. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 661

Téma: Víkend


Článok je zaradený aj do ďalších tém 20 rokov od rozpadu Česko-Slovenska

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Sládok: Kvalitu vieme zaručiť len po bránu pivovaru

Pivná kultúra Slovákov sa zlepšuje, ale pomalým tempom, myslí si skúsený sládok.

DOMOV

Z Petrohradu do Pekingu. Podpredsedníčka úradu zo Smeru spoznáva svet za štátne

Vitteková išla na kontrolnú cestu do Číny, hoci nie je inšpektorka.

KOMENTÁRE

Kazašský lovec pôjde radšej do hôr ako na otcov pohreb

Bashahan, kazašský lovec, ktorý používa na lov orly skalné.

Neprehliadnite tiež

KOMENTÁR BENA CUNNINGHAMA

Golfoval viac, tweetoval najviac

Trump má po 100 dňoch vlády 44-percentnú popularitu. Sad!

DNES PÍŠE BEÁTA GRUNMANNOVÁ

Kde sú skutoční bojovníci za národ?

Lietanie býva pre slovenských politikov, ako ukazuje história aj súčasnosť, osudné.

MODRÝ PONDELOK DANIELA DUJAVU

Oponenti návrhu Beblavého a Mihála šliapu vodu

Bezbrehé používanie univerzálneho argumentu byrokratickou záťažou svedčí o tom, že tieto piliere povinnej libertariánskej jazykovej výbavy dávno stratili význam.

Mám taký sen (Sliacky)

Karikatúra denníka SME (kreslí Sliacky).


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop