Francúzsky prezident vyzval na prehĺbenie európskej integrácie. S Nemeckom (najmä) je Hollande pripravený okamžite rokovať o tesnejšej politickej únii v Európe.
Skvelé. Trhy výroky hneď aj ocenili - euro sa posilnilo, úroky na talianske dlhopisy klesli. Ako vždy, keď politik zlepšuje náladu recykláciou balastu.
Ešteže veľvyslanci, ktorí robili auditórium, sa Hollanda nespýtali, či teda už netrvá na tom, že „nikdy nedovolím, aby v mene kontroly národných rozpočtov (...) mohol európsky súd rozhodovať o výdavkoch a príjmoch suverénneho štátu“.
Pretože, ak trvá, tak jeho podpora politickej únii je opíjanie rožkom alebo – Marx odpustí - „ópium trhov“. Pod tým istým názvom si totiž predstavuje čosi diametrálne odlišné než Nemecko.
Samozrejme, rokovať sa dá o všetkom. Čo ak Merkelová zmäkne alebo ju „presvedčí“ dynamika krízy? (Pozri hurikán Isaac.)
Nejde však o to. Hollande si prisvojil frazeológiu, pričom pod úniami všetkého druhu – banková, fiškálna, politická – rozumie jeden obrovský mech, do ktorého sa nahádžu všetky dlhy a podľa hesla „egalité, fraternité“ sa prerozdelia.
Zároveň však, jemu Hollandovi, nikto nesmie a nebude hovoriť do toho, ak sa napríklad – ako minulý týždeň – rozhodne znížiť spotrebnú daň z benzínu. Pre vytváranie dlhov platí „liberté“, pre splácanie „fraternité“. To je fiškálna (politická) únia podľa Hollanda.
Nečudujme sa. Francúzski politici si Európsku úniu vysnili ako nástroj zachovania svojho veľmocenského vplyvu, nie zbavenia sa domáceho, čo by sa im stalo, keby rozpočtové (daňové atď.) právomoci odovzdali do Bruselu. Nech už trvalý euroval dopadne na súde akokoľvek, pred voľbou, či účet zaplatí, alebo z vlaku vyskočí (čím skôr, tým bezpečnejšie), Merkelová neujde.
Nedá sa ubrániť pocitu, že slobodám a majetkom občanov by len pomohlo dvojtretinové ústavné kvórum, píše Peter Schutz.
Čítajte komentár (piano) >>
Reakcie na rozhovor s Martinom Poliačikom ukázali pokrytectvo politikov, píše Lukáš Fila
Čítajte komentár (piano) >>
