Je eurozóna životaschopná? Čo ak jej rozpad nemôžeme odvrátiť, len oddialiť? Ak je to tak, zdržovanie nevyhnutného by len zhoršilo záverečné štádium – a výrazne.
Nemecko si čoraz jasnejšie uvedomuje, že ak sa korekcia potrebná na oživenie rastu, konkurencieschopnosti a dlhovej udržateľnosti na periférii eurozóny uskutočňuje prostredníctvom úspor a vnútornej devalvácie, namiesto reštrukturalizácie dlhu a výstupu z eurozóny (ktorý by viedol k opätovnému zavedeniu silno devalvovaných národných mien), náklady sa zrejme vyšplhajú do biliónov eur. Bude nevyhnutné dostatočné oficiálne financovanie, aby zahraniční, a dokonca i domáci investori mohli odchádzať.
Ako investori budú znižovať svoju expozíciu voči suverénom, bankám a korporáciám na periférii eurozóny, bude treba financovať nevyváženosti v tokoch i stavoch. Korekčný proces bude trvať niekoľko rokov, a kým sa vierohodnosť politík úplne neobnoví, únik kapitálu bude pokračovať, čo si vyžiada obrovské množstvo oficiálnych peňazí.
Trpezlivosť
Až donedávna také oficiálne financovanie pochádzalo od fiškálnych orgánov (Európsky nástroj finančnej stability, ktorý sa čoskoro zmení na Európsky stabilizačný mechanizmus – dočasný a trvalý euroval) a Medzinárodného menového fondu.
Čoraz väčšou mierou však oficiálne financovanie pochádza od Európskej centrálnej banky – najprv prostredníctvom nákupov dlhopisov a potom likvidnou podporou bánk. Vzhľadom na politické prekážky v Nemecku a inde, ktoré bránia ďalšiemu posilňovaniu fiškálne založených ochranných valov, ECB teraz plánuje, že Španielsku a Taliansku pomôže ďalšou várkou rozsiahleho financovania (ďalšími nákupmi dlhopisov).
Nemecko a jadro eurozóny teda čoraz viac presúvajú oficiálne financovanie otrasených členov eurozóny na ECB. Ak sú Taliansko a Španielsko iba nelikvidné, ale solventné a rozsiahle financovanie im poskytne dostatok času, aby úsporné opatrenia a hospodárske reformy obnovili ich dlhovú udržateľnosť, konkurencieschopnosť a rast, aktuálna stratégia sa osvedčí a eurozóna prežije.
Počas tohto procesu sa zároveň môže vyvinúť nejaká forma fiškálnej a bankovej únie, sprevádzaná určitým pokrokom v politickej integrácii. Nech už však budú prvky fiškálnej a bankovej únie v tomto procese akokoľvek významné, rozhodujúce bude, či sa podarí oživiť udržateľný rast. To si bude vyžadovať značnú trpezlivosť vlád a verejnosti tak v jadre, ako i na periférii – preto, aby v jadre zostalo zachované rozsiahle financovanie a na periférii sa predišlo sociálnym a politickým búrkam proti rokom bolestnej kontrakcie a ubúdaniu bohatstva.
Prekážky úspechu
Je tento scenár vierohodný?
Vezmime si len, s čím bude nutné sa vyrovnať: s ekonomickou rôznorodosťou a prehlbujúcou sa recesiou, nevratnou balkanizáciou bankovej sústavy a finančných trhov, neudržateľnými dlhovými bremenami verejných i súkromných aktérov, s nepríjemnými dôsledkami pre rast a bilanciu v krajinách uskutočňujúcich internú devalváciu a defláciu s cieľom oživiť konkurenčnú schopnosť, asymetrickými reformami, keď riziká morálneho hazardu v jadre a nedostatočnom financovaní na periférii budú vyvolávať nezlučiteľné politické dynamiky, ďalej s vrtkavými a netrpezlivými trhmi a investormi, únavou z úspor na periférii a únavou z finančných výpomocí v jadre, absenciou podmienok na optimálnu menovú oblasť a vážnymi problémami pri dosahovaní plnej, fiškálnej, bankovej, hospodárskej a politickej únie.
Pokiaľ pozvoľný proces dezintegrácie nakoniec urobí z rozpadu eurozóny nevyhnutnosť, smerovanie zvolené Nemeckom a ECB – rozsiahle financovanie okraja eurozóny – by zničilo bilancie centrálnych bánk v jadre. Ešte horšie je, že mohutné straty v dôsledku zhmotnenia úverového rizika by mohli ohroziť udržateľnosť dlhov ekonomík eurozóny, čo by uvrhlo do neistoty prežitie samotnej Európskej únie. V takom prípade je rozhodne priaznivejší „usporiadaný rozvod“ teraz než divoký rozchod neskôr.
Dom za garáž
Samozrejme, rozpad by v súčasnosti vyšiel veľmi draho a vyžadoval by si medzinárodnú dlhovú konferenciu, aby sa reštrukturalizovali dlhy periférie a pohľadávky jadra. Skorý rozpad by však mohol umožniť prežitie jednotného trhu a Európskej únie.
Márny pokus rok či dva vzdorovať rozpadu by po premrhaní biliónov eur v dodatočnom oficiálnom financovaní z jadra znamenal neriadený koniec vrátane deštrukcie jednotného trhu, v dôsledku zavedenia ochranárskych politík v masívnom meradle. Ak je teda rozpad nevyhnutný, jeho odďaľovanie znamená oveľa vyššiu cenu.
Politika v eurozóne však nedovoľuje o skorom rozpade uvažovať. Nemecko a ECB sa spoliehajú na to, že rozsiahla likvidita zabezpečí čas, ktorý umožní reformy nevyhnutné na obnovenie rastu a udržateľnosť dlhov. Práve tento prístup zostáva stratégiou, ku ktorej sa hlási väčšina aktérov eurozóny, napriek obrovskému riziku, ktoré plynie z možnosti, že by nakoniec nastal rozpad. Až čas ukáže, či bolo správne rozhodnutie dať do zálohy dom s cieľom zachrániť garáž.
(Autor je profesorom ekonómie na Sternovej fakulte obchodu Newyorskej univerzity)
© Project Syndicate, 2012
Autor: Nouriel Roubini
