K Ústave SR, ktorá je ďalšou zastávkou memoárovej štafety k zániku ČSFR, by mal laik pristupovať s bázňou. V štáte, kde je docentov práva viac ako poštárov, má však aj zdržanlivosť svoje hranice.
Ústava, ktorá vznikla pred dvadsiatimi rokmi, bola aktom symbolicko-politickým. Za jej vytvorením nestáli žiadne – Madison odpustí – „Listy antifederalistov“, teda motív založiť vlasť na demokratickejších princípoch, ale potreba tvorcov nového štátu dať mu základný zákon.
Dielo odpísané z cudzích (dobrých) vzorov sa takto dodnes nezbavilo mentálno-ideologického nánosu autorov. Kričí hneď z preambuly, do ktorej len preto, aby „národ slovenský“ sedel, takpovediac, za vrchstolom, museli byť vtelené aj „národnostné menšiny a etnické skupiny“, aby sa na konci aj tak (duplicitne) deklarovalo, že „teda, my občania SR“.
Zdá sa, že článkov v ústave je akosi nadmieru, je tam kopec zbytočností, ktoré sa dajú upraviť obyčajným zákonom. Nemilo paradoxné je, že – ako život ukázal – rozsiahly text hore-dolu, tvorcovia v ňom zanechali diery, ktoré sa už dvadsať rokov zasypávajú ad hoc novelami. Jednou krajšou od druhej. Tá azda najkrajšia – z októbra 2011 – vytvorila v prípade poverenia vlády v demisii akýsi hybridný poloprezidentský systém.
Nedávna skrumáž okolo predčasných volieb v Česku upozornila, že medzi základné ustanovenia tvorcovia neodpísali – zámerne či nedopatrením (?) – článok, že „zmena podstatných náležitostí právneho štátu je neprípustná“.
Plašiť sa netreba, avšak riziko, že deväťdesiat hlasov si pod hlavičkou ústavného zákona raz odhlasuje niečo veľmi nepekné, sa pri absencii tohto článku zvyšuje. Precedens – preukazovanie majetku – už je na svete. Nedá sa ubrániť pocitu, že slobodám a majetkom občanov by len pomohlo dvojtretinové ústavné kvórum (sto hlasov) namiesto trojpätinového.
Ústava sú pravidlá a vzťahy, ktoré stoja nad politickými väčšinami. Na Slovensku je dvadsať rokov snaha ich prekračovať, podliezať či prispôsobovať aktuálnej mocenskej potrebe. Klasická debata na motívy, či ústavu potrebujeme novú, alebo sa dá vydržať so starou, je bezpredmetná, pokiaľ regimenty politikov – napríklad najvyššia štátna hlava – neprestanú nakladať s ústavou ako s vítanou zbraňou v mocenskom zápase.
