Darmo je, dni prázdnin sa skončili. Deti sa chtiac-nechtiac plazia ku škole, a tam na ne chtiac –nechtiac čakajú učitelia. Aj ja som sa s takým pocitom približoval ku vzdelaniu, ale v mojej mladosti boli učitelia v septembri odpočinutí a plní energie spraviť z nás vzdelancov. Tie časy sa minuli, učitelia sú unavení, dlávi ich aj pocit straty úcty, ktorá by mala vyplývať z pedagogického stavu. Prebiehali zmeny, ale Ludolfovo číslo bolo stále rovnaké a býk sa písal s tvrdým y.
Pravda, v päťdesiatych rokoch minulého storočia učitelia museli spisovať po dedinách počty sliepok, aby gazdom vedeli múdre hlavy vyrátať kontingent pre štát. Múdre hlavy vedenia nie vždy vedeli správne rátať, a tak pomoc učiteľov bola nutná. Dedinskí ľudia, keď ich tak videli chodiť s notesom po dvoroch, nuž nepáčilo sa im, a úcta k vzdelaniu utrpela.
Kontingenty pominuli, tie múdre hlavy azda tiež, ale na pedagógov sa dosiaľ pozeráme akosi s nedostatkom úcty. Škoda. Toto povolanie je posvätné, robí z našich detí ľudí pokiaľ možno vzdelaných. Dedinský učiteľ učieval nielen deti, ale aj rodičov, učil ich pestovať ovocné stromy a zbierať liečivé rastliny. Ale teraz, keď jablká dovezieme aj z Nového Zélandu? Všetko sa nemožno naučiť, to vedia aj učitelia. Žiakom by možno vyhovovalo zostať nevzdelanými, ale prejdú roky, a hľa, treba si kupovať tituly.
