Aj začínajúci publicista tuší, že nadpis je kľúčom k získaniu pozornosti čitateľa. Lenže pri niektorých témach nepomôže ani ten najpútavejší nadpis a, naopak, niektoré sa ,,predávajú“ samy.
Zákony žurnalistiky platia aj pri žurnalistike investigatívnej, pri písaní o prípadoch nehospodárneho vynakladania prostriedkov, o čerpaní neoprávnených výhod či priamo o kradnutí.
Niekde tu treba hľadať odpoveď na otázku, prečo sa viac mediálnej pozornosti dostane kauze, kde je predmetom krádeže zlato či luxusné auto, ako kauze, kde sa pre štát nevýhodne predal železný šrot alebo kŕmna kukurica.
Ak je predmetom obohatenia atraktívna, ideálne rukolapne uchopiteľná vec, ktorej hodnota je pre čitateľa predstaviteľná, či výhoda, ktorú by tiež rád získal (lacná vinica, povolenie na jazdu tam, kde iní nesmú, byt za babku či titul bez námahy) a vinníkom je vrcholový politik, ide o smrtiaci kokteil.
Ťažko si tu nespomenúť na Jána Figeľa, na ktorého sa v priebehu posledných rokov (z vlastnej viny) zosypalo niekoľko takýchto – pre vlastné PR - devastujúcich káuz. Ľahko nadobudnutý byt či titul sa stali mediálnymi témami – presne v duchu hore opísanej logiky - na dlhé týždne.
Odvrátenou stránkou tejto logiky je, že niektorým témam, kde páchateľ nie je ľahko uchopiteľný a obohatenie či výhoda nie je rukolapná, sa dostáva mediálnej pozornosti primálo.
Lacné diaľnice a drahé PhD.
Vráťme sa k prípadu politického osudu exministra dopravy. Je pravdepodobné, že do histórie vojde ako najväčší politický babrák aktuálneho desaťročia. Jeho opakované vysvetľovania na kameru, ako daruje po straníckej linke nadobudnutý byt, alebo ako je téma európskej integrácie vlastne zároveň vo svojej komplexnosti blízka jeho doktorátu zo sociálnej práce, sú nezabudnuteľné.
Napriek babráckemu imidžu zanechal však počas svojho pôsobenia na ministerstve zaujímavé dedičstvo, ktoré sa naposledy ozvalo koncom júna, keď sme sa dozvedeli, za aké sumy sú stavebné firmy ochotné postaviť najzložitejší tunelový úsek diaľnice pri Žiline.
Najlacnejšia z piatich ponúk bola na úrovni 38 percent a najdrahšia na úrovni 53 percent štátom odhadovanej ceny.
Zasadené do kontextu to znamená, že ak by tento úsek diaľnice postavila aj firma s najdrahšou ponukou (!), štát by stále ušetril takmer toľko, koľko chce získať na budúci rok znížením odvodov do druhého piliera alebo ohláseným balíčkom opatrení, ktorý zahŕňa aj zavedenie 25–percentnej sadzby pre lepšie zarábajúcich, zvýšenie firemnej dane na 23 percent, obmedzenie paušálnych výdavkov, zdanenie výsluhových dôchodkov či obmedzenie daňového bonusu na dieťa.
Išlo už o šieste otváranie ponúk na výstavbu diaľnic od zrušenia prvého a tretieho balíčka PPP projektov prvej Ficovej vlády, pričom štyri zo súťaží už boli aj uzatvorené. Suma najlacnejšej ponuky bola vždy nižšia ako 63 % a v piatich prípadoch zo šiestich bola nižšia ako polovica štátom odhadovanej sumy.
Pikantné je, že v rámci zrušených PPP projektov boli za stavebné práce na týchto úsekoch kalkulované sumy štátny odhad prevyšujúce. Ponuky tiež vyvrátili tézu, že ušetriť oproti odhadu je možné len na jednoduchých úsekoch.
Obálky boli otvorené, v médiách sa objavil zoznam uchádzačov aj s ponúknutými „akciovými“ cenami. Komentár exministra dopravy upozornil na úsporu, komentár súčasnej vlády ju bagatelizoval poukázaním na možné navyšovanie ceny prostredníctvom dodatkov. Jeden – dva články a koniec.
Výsledok tendra s potenciálom úspory pätnástich miliárd korún exministrovi slávu nepriniesol. Kľúčová otázka - či sme naozaj doteraz stavali diaľnice s maržami na úrovni 50 a viac percent - zostala nezodpovedaná.
Už o niekoľko týždňov po informácii, že na tuneli pri Žiline sa možno dá ušetriť toľko ako na ostatných úsporných balíčkoch, sme sa však začali podrobne zaoberať a zabávať na okolnostiach exministrovej dizertačnej práce. Téma PhD. žije mediálne doteraz, o cenách diaľnic sa už nepíše.
Deje sa tak napriek tomu, že ide o šialene veľa peňazí, ktoré rozprávajú – ak by sa úspora ukázala ako reálna – desivé veci o zrušených PPP projektoch, ako aj o doterajších cenách za diaľnice.
Kauzy za hranicami predstavivosti
Prípad je symptomatický pre verejnú debatu na Slovensku. Keď ide o tisíce a státisíce eur - ideálne o niekoho odmeny, auto či byt - je odborníkom každý. Keď pribúdajú nuly a téma uniká predstavivosti čitateľov, spravidla sa stráca aj z médií.
Zdá sa, že rozšírený pocit, že krádež bicykla je sankcionovaná častejšie a tvrdšie ako väčšie krádeže, platí aj pre sféru masmédií. Kolosálne manažérske zlyhania (prípadne priamo krádeže), ktoré spôsobia miliardové škody sú verejnou mienkou a mediálne sankcionované menej ako protekčne vybavený byt, doktorský titul alebo odmena v tisícoch eur.
Poučenie pre politikov je potom jednoduché, no nevýchovné: Nenechajte sa nachytať na drobnostiach! Veľké prešľapy sú tolerované. Zlyhávajte, tendrujte, kradnite… ale až za hranicami predstavivosti definovanej rodinným rozpočtom obyvateľov Slovenska. A poučenie pre ostatných? Keď prichádzame o miliardy, kašlite na milióny!
(Autor je sociológ)
Autor: Miloslav Bahna
