Máloktorý zákon vyvoláva toľko protichodných názorov, a navyše tak často ako Zákonník práce. Zamestnávatelia zdôrazňujú potrebu flexibility pre rýchlejšiu tvorbu pracovných miest, odborári volajú po posilňovaní ochrany zamestnancov.
Problémom týchto diskusií je, že sa zakladajú viac na emóciách ako na dátach a analýzach. Jednou zo základných otázok je, akým spôsobom ovplyvňuje flexibilita Zákonníka práce tvorbu pracovných miest.
Jedna pätina
OECD od roku 1990 meria flexibilitu pracovných kódexov svojich členských krajín a sleduje tiež úroveň zamestnanosti. Ak preskúmame závislosť týchto dvoch ukazovateľov za posledné dve desaťročia, zistíme, že krajiny s vyššou flexibilitou pracovného kódexu majú zvyčajne aj vyššiu mieru zamestnanosti.
Pozitívnymi príkladmi sú Švajčiarsko, Dánsko, Japonsko, USA, Veľká Británia, Nový Zéland či Kanada, kde priemerná miera zamestnanosti za ostatných dvadsať rokov prekračuje 70 percent. Negatívnymi príkladmi sú Španielsko, Taliansko, Grécko, ale tiež Belgicko s priemernou mierou zamestnanosti pod 60 percent.
Pravdou je, že samotná flexibilita pracovného kódexu nie je jediným, dokonca ani prevažujúcim faktorom ovplyvňujúcim mieru zamestnanosti. Na tú majú súčasne vplyv aj ďalšie prvky podnikateľského prostredia, ako napríklad daňovo-odvodové zaťaženie, miera administratívneho zaťaženia, vymožiteľnosť práva, miera korupcie či kvalita vzdelávania. V každom prípade, dáta OECD za posledné dve dekády ukazujú, že neflexibilný pracovný kódex je z jednej pätiny príčinou nižšej zamestnanosti v ekonomike.
Náklady vyplývajúce z prísnejších podmienok zamestnávania znižujú ochotu zamestnávateľov tvoriť štandardné pracovné miesta a naopak zvyšujú motiváciu hľadať alternatívne riešenia. Na Slovensku ide najmä o využívanie dohôd, spoluprácu so živnostníkmi, najímanie agentúrnych pracovníkov, využívanie nadčasovej práce vrátane prekračovania jej limitov alebo rovno čiernu prácu s výplatou na ruku.
