Tento rok stretám zvieratá. Moje cesty sa pretínajú s ich chodníčkami a dráhami letu. Snažím sa zvládnuť tie stretnutia v pokoji, obojstrannom, nerobiť prudké pohyby. („Brnkni nám o čelo/ctihodný chrúst./Zasiahni nás, moskyt,/dotkni sa nás, elektrická raja.“)
Poslednú noc, ktorú som strávila doma, ma prebudil zvláštny zvuk. Taký charakteristický pre krídla narážajúce do stien. Zažila som to v rodičovskom rodinnom dome. Vták sa cez komín dostal do vetráka, otec odmontoval mriežku v kuchyni, stiahli sme rolety a otvorili dvere, svetlo mu značilo cestu von.
Vtáčik chvíľu prestrašene lietal po kuchyni, narážal do stien a čvirikal o život, ale nakoniec šťastne vyletel. Do sveta. Na vzduch. My sme si vydýchli a on sa nadýchol. Tak voľne, ako sa to dá len zobákom.
Počúvala som ten buchot krídel a zobudila muža. Máme tu vtáčika, povedala som. („Prebuď nás, lev. Zahúkaj/nočná sova.“) Matrac je na vyvýšenom mieste, takmer pod stropom. Zacítila som, ako vzduch nad mojou hlavou rozvlnili čiesi krídla. Ale niečo chýbalo. Čvirikanie, vtáčí spev, pišťanie. Čosi nám zablúdilo do izby, celé prestrašené narážalo do stien. Nemé. Bez jediného hláska. Netopier.
