Z času na čas zahadzujem nepotrebné a občas nájdem, čo nezostarlo a s čím sa chcem podeliť. Z časopisu Echo vysokoškolákov Univerzity Jána Amosa Komenského, ktorý na rozhraní šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia vychádzal superkrátko, ale predsa, som nezahodil príspevok s názvom uvedeným v titulku.
Nepíš básne! Ži život, ktorý považuješ za čestný. Neprispôsobuj sa hlúposti. Nepi bielu kávu!
Daj si pozor, aby sa nepohyboval príliš pomaly (ale ani príliš rýchlo, dodávam dnes ). Daj si pozor na spoločnosť, ktorá ťa núti stať sa v tridsiatke klasikom.
Odcestuj všetkými možnými prostriedkami na Západ, vráť sa do Bratislavy na dva dni, opäť odíď na Západ a potom sa vráť, aby si vedel, ako rád máš svoju vlasť. Máš ju rád ako sladkosti?
Nevstupuj do spolkov ani do rodných. Nebuď dorastencom v drese Matice slovenskej.
Neopíjaj sa pre zisk finančný ani takzvaný morálny. Neangažuj sa za tých, ktorí si takmer všetko premlčali, prevzdychali, prečkali, premeškali. Potrebujú ťa, aby sa stali ešte väčšími klasikmi, ako už sú. Nepíš básne pre tých, ktorí už v sebe všetko umlčali.
Nehas plamene! Keď zhasne plameň, uniká plyn.
