Oslavy dvadsiateho výročia schválenia Ústavy SR boli okrem počasia vcelku pekné, aj keď viacerí hovoria, že boli len pekne drahé. Tak či onak je dobré si túto udalosť pripomínať. Nie preto, aby sa vedelo, ale pre budúcnosť.
Dvadsať rokov „po“ si totiž už ani poslanci, ktorí ústavu schvaľovali, nepamätajú viac vecí. Alebo si nechcú pamätať. Nemyslím tým len 1. text Ústavy, ktorého časť bola uverejnená v znení, v akom ju parlament neschválil alebo 2. kedy a ktoré jej ustanovenia nadobudli účinnosť, ale aj 3. samotný spôsob schvaľovania.
1. Časť textu ústavy bola sfalšovaná rovnakým spôsobom, akým sa v roku 2007 snažil sfalšovať iný zákon vtedajší predseda parlamentu Pavol Paška.
2. Zvrchovaná Slovenská republika vznikla 1. októbra 1992, keď nadobudli účinnosť články o zriadení emisnej banky, vytvorenia nového colného územia a ďalšie, ktoré patria k imanentným znakom suverénneho štátu.
3. Viacerí ústavní činitelia vrátane vtedajšieho predsedu ústavnoprávneho výboru parlamentu Milana Sečánskeho tvrdili, že hoci samotná ústava musí byť schválená najmenej 90 hlasmi poslancov, na schválenie jej článkov stačí aj menej, teda obyčajná väčšina. A tak aj článok, schválený iba 78 poslancami do ústavy presadili.
Dnes by sa nad tým dalo len pousmiať, keby išlo o „jednorazovku“. Problém je v tom, že nešlo a straníci rovnako hrešili a obcovali s ústavou po celých dvadsať rokov. Raz to, čo parlament schválil, bolo v uverejnenom zákone zmenené, inokedy zase to, čo parlament neschválil, bolo do zákona pridané.
