Prezident nesplnil svoje sľuby a jedinou cestou k prosperite je tandem Romney – Ryan.
Pred štyrmi rokmi, deň po tom, ako bol Barack Obama zvolený za amerického prezidenta, som spravil chybu.
„Z hľadiska ľudskej histórie,“ napísal som, „nie sú štyri desaťročia veľmi dlhý čas. Ale v tomto krátkom období Amerika prešla dlhú cestu – od zavraždenia Martina Luthera Kinga k apoteóze Baracka Obamu. Neboli by ste ľudskí, keby ste neuznali, že je to príležitosť na veľkú radosť.“
Biedny výsledok
Napriek tomu, že som bol poradcom Obamovho protikandidáta Johna McCaina, uznával som prezidentove nesporné kvality: vzletnú rétoriku, pokojnú povahu i takmer bezchybnú organizáciu kampane.
Po takmer štyroch rokoch však už otázka neznie, kto bol lepším kandidátom. Dôležité totiž je, či vtedajší víťaz splnil svoje sľuby. Smutnou pravdou je, že tak neučinil.
Vo svojom inauguračnom prejave prezident Obama sľúbil „nielen vytvoriť nové pracovné miesta a nové základy pre rast,“ ale aj „stavať nové cesty a mosty, rozvodnú sieť, digitálne linky, ktoré nás spoja a posilnia obchod.“
Sľúbil „vrátiť vedu na jej pôvodné miesto, uplatňovať technologické novinky na pozdvihnutie zdravotnej starostlivosti a znížiť jej cenu“ a tiež „zmeniť naše školy tak, aby vyhovovali potrebám novej éry.“
Nanešťastie, výsledok každého z týchto smelých záväzkov je biedny.
Väčšia priepasť
Celkom nedávno, v jednej nestráženej chvíli, prezident komentoval situáciu súkromného sektora tak, že sa mu „darí.“
Akciový trh je síce relatívne vysoko, ale pracovných miest v súkromnom sektore je stále o 4,3 milióna menej ako na vrchole v januári 2008.
Vo svojom prvom rozpočte Obama hovoril o predpokladanom raste 3,2, 4,0 a 4,6 percenta rokoch 2010 - 2012.
V skutočnosti ekonomika rástla o 2,4 (2010) a 1,8 percenta (2011) a len málo expertov očakáva, že tento rok to bude nad 2,3 percenta. Nezamestnanosť mala byť šesťpercentná, ale v skutočnosti je vo výške 8,2 percenta.
Za tri roky klesol reálny mediánový príjem domácností o päť percent. Takmer 110 miliónov ľudí získalo minulý rok nejakú štátnu dávku.
Vitajte v Obamovej Amerike. Stávame sa národom rozdeleným na dve polovice. Jedna platí dane a druhá dostáva dávky.
A to všetko pri omnoho vyššom federálnom dlhu, ako nám bolo sľúbené. Nielenže zlyhali pôvodné fiškálne stimuly, ale prezident neurobil nič preto, aby zmenšil dlhodobú priepasť medzi príjmami a výdavkami.
Vinia iných
Jeho vychvaľovaná zdravotnícka reforma nezmenší výdavky na zdravie. Z dnešných piatich percent HDP stúpnu do roku 2037 na dvojnásobný podiel.
Pridajte si k tomu predpokladané zvýšené výdavky do sociálnej oblasti a o štvrťstoročie dostanete podiel 16 percent HDP. To je len o málo menej ako priemerné federálne výdavky za posledných 40 rokov.
Federálny dlh v roku 2037 tak môže stúpnuť na dvojnásobok HDP, čo spomalí rast ešte viac.
Tí, čo podporujú prezidenta, samozrejme, povedia, že zo zlého stavu ekonomiky nemožno viniť priamo jeho. Skôr ukážu prstom na jeho predchodcu, na ekonómov, ktorými sa obklopil, obvinia Wall Street či Európu, len nie muža v Bielom dome.
Je na tom niečo pravdy. Len ťažko mohol niekto predpovedať, čo sa stane s ekonomikou po roku 2008.
Ale prezidenta možno brať na zodpovednosť za politické chyby. Prezidentovou úlohou je totiž viesť exekutívu a národ efektívne. A tu bola jeho najväčšia chyba.
Na papieri to vyzeralo ako ekonomický tím snov: Larry Summers, Christina Romer, Austan Goolsbee, Peter Orszag, Tim Geithner a Paul Volcker. Lenže podľa hlasov zvnútra nebol prezident schopný tieto vynikajúce mozgy (a egá) riadiť.
Tento problém sa prevalil aj za múry Bieleho domu. Po imperiálnej Bushovej ére prišlo v prvých dvoch rokoch Obamovej administratívy k niečomu ako parlamentná vláda. Prezident navrhol, Kongres odmietol.
Bola to predsedníčka Snemovne reprezentantov a jej kohorta, kto navrhol stimulačný balíček.
FOTO: SITA/AP
Prejavy nestačia
Zlyhania v ekonomickej a fiškálnej politike v posledných štyroch rokoch majú geopolitické súvislosti.
Svetová banka očakáva, že v tomto roku budú USA rásť o dve percentá, Čína však porastie štyrikrát a India trikrát rýchlejšie.
Podľa predpovede Medzinárodného menového fondu čínsky HDP predbehne ten americký v roku 2017.
Podľa mňa bolo najväčšou prezidentovou chybou to, že nemyslel na dôsledky týchto vecí na americkú moc.
Bez toho, že by mal ucelenú stratégiu, veril – povzbudený Nobelovou cenou za mier – že mu stačí po svete prednášať citlivé prejavy a vysvetľovať, že nie je Bush.
V novembri 2009 povedal v Tokiu aj toto: „Moc nie je hra s nulovým výsledkom, národ sa nemusí báť rastúcej moci iného národa... Vzostup silnej a prosperujúcej Číny môže byť zdrojom sily spoločenstva národov.“
O dva roky neskôr sa USA zamerali na pacifickú oblasť a rozmiestnili jednotky v Austrálii a Singapure.
Dve cesty
Obamovi úplne ušla revolučná vlna na Blízkom východe, vlna, v ktorú dúfali neokonzervatívci po zvrhnutí Sadáma Husajna.
Keď vypukla revolúcia – najskôr v Iráne, potom v Tunisku, Egypte, Líbyi a v Sýrii, prezident čelil dvom alternatívam. Mohol buď podporiť mladých revolucionárov a snažiť sa, aby revolúcie dopadli v súlade s americkými záujmami. Alebo mohol všetko nechať tak.
V prípade Iránu neurobil nič, podobne v Sýrii. V Líbyi bol do akcie vtiahnutý. V Egypte zvolil obe cesty – naliehal na prezidenta Mubaraka, aby odišiel, potom sa stiahol a odporúčal „usporiadaný prechod“.
Výsledkom bol zahraničnopolitický debakel. Bývalé elity to môžu vidieť ako zradu a víťazi – Moslimské bratstvo – tiež nemajú za čo ďakovať. Dôležití blízkovýchodní spojenci Izrael a Saudská Arábia na to len užasnuto pozerali.
FOTO: SITA/AP
Keď zase spadnú do vojny
Prekvapujúca je aj ďalšia vec – ako Obamova administratíva bezškrupulózne využíva atentáty z bezpilotných lietadiel: 16 percent obetí tvorili civilisti.
Položte si otázku, ako by reagovali liberálne médiá, keby takto bezpilotné lietadlá využíval George W. Bush. Z „vojnových zločinov“ sú obvinení len republikánski ministri.
Skutočným zločinom však je, že tieto atentáty ničia potenciálne kľúčové informácie. Symbolizujú rozhodnutie administratívy zanechať boj proti povstalcom v prospech úzkeho boja proti teroristom.
V praxi to znamená opustenie Iraku a čoskoro aj Afganistanu. Skutočnú cenu Obamovej zahraničnej politiky si uvedomíme, len keď obe krajiny upadnú do občianskej vojny.
Pod týmto prezidentom je Amerika superveľmocou na ústupe, ak nie na dôchodku. Štyridsaťšesť percent Američanov a 63 percent Číňanov verí, že Čína nahradila alebo nahradí Spojené štáty na mieste vedúcej svetovej mocnosti.
Prichádza Nemezis
Obama stratil svoje rozprávačské umenie. To najdôležitejšie, čo zatiaľ spravil pre svoje znovuzvolenie, je, že povedal, že by Romney nemal byť prezidentom.
V notoricky známom prejave, kde opakoval slová „vy ste to nevybudovali“, vymenoval Obama veci, ktoré považuje za najväčšie úspechy veľkej vlády: internet, starostlivosť o vojnových veteránov, most Golden Gate Bridge, priehradu Hoover Dam, pristátie na Mesiaci, a dokonca aj vytvorenie strednej triedy. Je smutné, že jeho administratíva nič porovnateľné nevytvorila.
Teraz sa však objavila Obamova Nemezis: politik, ktorý verí viac v obsah ako vo formu, viac v reformu ako v rétoriku.
V posledných týždňoch sa o wisconsinskom kongresmanovi Paulovi Ryanovi, ktorého si Mitt Romney vybral za viceprezidentského kandidáta, popísalo veľa.
Paula Ryana poznám, mám ho rád a obdivujem ho. Je jedným z hŕstky washingtonských politikov, ktorí sú v otázke fiškálnej krízy úprimní.
Ryan nevelebí škrty, velebí rast. A hoci veteráni z Reaganovej éry ako David Stockman môžu mať pochybnosti, podceňujú Ryanove schopnosti v tejto oblasti.
Vo Washingtone výzvam fiškálnej reformy nerozumie nikto lepšie. Rovnako dôležité je, že Ryan sa naučil, že politika je umením možného.
Vystrašený Obama
Zostáva zistiť, či je americká verejnosť pripravená prijať radikálnu opravu národných financií, ako ju navrhuje Ryan.
Verejná mienka je ambivalentná, Obama v prieskumoch stále tesne vedie. Výskumníci hovoria, že Ryanova nominácia hru nezmení. Pre Romneyho môže znamenať veľké riziko, pretože z Ryanových návrhov je veľa ľudí nervóznych.
Ale jedna vec je jasná: Ryan Obamu vystrašil. To bolo jasné, odkedy na jar minulého roka Biely dom vytiahol proti nemu do boja.
Obama je vystrašený, pretože Ryan má na rozdiel od neho plán. Mitt Romney nie je najlepší kandidát na úrad prezidenta, akého si viem predstaviť. Ale bol jasne najlepší z republikánskych uchádzačov o nomináciu.
Romney by priniesol do úradu ten druh skúsenosti - zo sveta biznisu aj výkonnej moci - ktorý Obamovi štyri roky chýbal.
(Ak by Obama nepôsobil ako komunitný organizátor v Chicagu, ale pracoval by v Romneyho firme Bain Capital, mohol by porozumieť, prečo sa súkromnému sektoru nedarí.)
Tým, že si Romney zvolil Ryana ako kandidáta na viceprezidenta, vyslal prvý jasný signál, že je na rozdiel od Obamu odvážnym lídrom, ktorý sa neschováva pred výzvami, ktorým Amerika čelí.
Les États Unis?
Voliči dnes čelia neúprosnej voľbe. Môžu sa ďalej motať s Obamom, až kým sa neocitnú v americkej verzii Európy s nízkym rastom, vysokou nezamestnanosťou, ešte vyšším dlhom a reálnym geopolitickým úpadkom.
Alebo si môžu vybrať skutočnú zmenu. Takú zmenu, ktorá ukončí štyri roky ekonomickej neschopnosti, zastaví hrozivú akumuláciu dlhu a znovu nastolí pevné fiškálne základy pre americkú národnú bezpečnosť.
Už som to napísal, ale zopakujem to ešte raz: je to voľba medzi les États Unis a Republic of the Battle Hymn. Medzi európskou Amerikou a patriotickou Amerikou.
Pred štyrmi rokmi som urobil chybu, ale dnes by som veľmi chcel, aby som mal pravdu.
Autor: Niall Ferguson
