V kalendári na písacom stole sú ešte roky osemdesiate minulého storočia a v Bratislave prší. Odchádzam so synom z kaviarne, kde sme sedeli s Milanom Šimečkom a inými kamarátmi. V taške mám niekoľko nových čísel samizdatového časopisu Fragment.
Pred nástupom do autobusu pristúpia k nám dvaja uniformovaní policajti a že vraj kontrola osobných dokladov. Možno to boli klauni, lebo jeden z nich keď videl, že so synom máme rovnaké mená a priezviská, povedal: Ste dvojičky? Alebo súrodenci? Pukol by som od smiechu, keby som netušil, že blízky a utajený tieň bez tváre, mena a uniformy ich poveril zistiť, kto sme. Zajtra ma pozvú na výsluch?
So stiahnutým a roztraseným žalúdkom som konečne po niekoľkých hodinách cesty vošiel do svojej pracovne a hodil do seba dve-tri vodky. A rozmýšľal som o slobode.