Nechať nitku suchú na Ficovej vláde sa nedá, k eurokríze je však múdrejšie mlčať. Niežeby brušné tance od Francúza k Angele, ktoré cvičí premiér, boli presne to, čo Slovensko potrebuje.
Avšak reč Sulíka o servilnej vláde, ktorá sa slepo drží Nemcov, nieže nemá pointu, ale je aj nebezpečná.
Sú dve veci, ktoré nevidia iba, ehm, slepci. Alebo analfabeti. Jedna vec je spôsob zachraňovania („zachraňovania“) eura, ktorý je minimálne sporný a zaslúži si toľko kritiky, koľko sa doň zmestí.
Druhá vec, ktorú treba od prvej prudko odlíšiť, je, čo s tým asi tak môže Slovensko robiť. Ak Fica vedie pocit, že vôbec nič, tak azda je aj servilný, no má v poriadku aspoň inštinkty.
Naopak, sugerovať národu, že existuje nejaká vlastná, alternatívna cesta z eurokrízy, ktorú si môže Slovensko autonómne zvoliť a takto nejako ušetriť, je hra s otvoreným ohňom.
Kríza eura už nie je otázka ekonomická, ale bezpečnostná. Zo Slovenska a pre Slovensko.
Isteže miliardy v eurovaloch, ktoré – azda – už neuvidíme, sú podstatné. (V prípade „tvrdého jadra“ to však bude iba fragment ohromného prerozdeľovania, „priateľského“ k chudobnejším.)
Ešte podstatnejšie však je, aby sme pre všetky scenáre, ktoré môžu nastať, znížili riziká, že prídeme o hodnoty v eurách nevyčísliteľné (ani v miliardách): základné slobody, trhové hospodárstvo a podobne.
Slovensko nie je ani Fínsko, ani Holandsko, ktoré sú AAA a niet scenára krízy, čo by s nimi nepočítal v pásme slobody aj v budúcnosti.
Na rozdiel od Slovenska, ktorého perspektívou v prípade rozpadu je geopolitické vákuum medzi východnou mocnosťou a tým, čo na rozvalinách Únie povstane.
