Učitelia tu už dlho nemajú žiadneho spojenca. Minister sa tvári, že ich mzdové požiadavky chápe, ale súčasne im mentoruje o prázdnom rozpočte. Rodičia si pozorne kontrolujú priebeh štúdia svojho potomka, ale ako prichádza deň štrajku, z celej školskej problematiky ich zaujíma hlavne to, kam šupnúť deti.
Študenti, ktorí občas dokážu dodať revolučný impulz, na svojich učiteľov kašľú. V poslednom čase si na ceste k diplomom strážili akurát tak poplatky za štúdium a keď už pre niečo iné ako pre Gorilu išli do štrajku, tak len po dohode so Smerom.
A verejnosť? Tá za posledných dvadsať rokov dovolila učiteľom zostúpiť na posledné priečky zárobkového rebríčka, tesne nad školníkov a upratovačky.
Žiť bez štipky nádeje na zlepšenie svojho statusu, ktorý je poriadne pod úrovňou, akú mávali v komunizme, sa zjavne dá, ale človek je vtedy, pochopiteľne, náchylnejší štrajkovať. Napokon, keď už tu kamionisti blokovali križovatky a lekári operácie, prečo by učitelia nemohli zavrieť školy.
Otázka dňa je, či bude pre učiteľov štrajk aspoň taký úspešný, aký bol pre kamionistov a lekárov. Šance by im vzrástli, keby aspoň niekoho získali na svoju stranu. Deti sa do sporov zanášať nemajú, Dušan Čaplovič na to nemá, čiže zostávajú rodičia a verejnosť.
Učitelia majú silný motív a v rukách budúcnosť našich detí, ale na rozdiel od lekárov nemajú profesionálnu PR agentúru, ale iba dve rozhádané odborové organizácie. A vidno to.
Na oficiálny plagát školského štrajku dali tri tézy: sme proti škrtaniu výdavkov v školstve, nesúhlasíme s návrhom štátneho rozpočtu a hovoríme nie malým platom. Ktorý z týchto troch bodov je tým hlavným, je jasné už z toho, že ďalšie hovoria každý to isté.
Avšak bolo by na škodu školstvu aj učiteľom, keby dopustili, že ich štrajk sa zúži len na boj o desať percent mzdy. V školskom svete sa rodia zaujímavé myšlienky a nápady, no počuť ich len sporadicky, keď to nejaký nahnevaný učiteľ nevydrží a napíše do novín.
Možno by pomohlo, keby využili štrajk na to, aby spoločnosti predniesli nielen platové nároky, ale aj uveriteľnú ochotu niečo zmeniť. Takto by si možno získali aspoň tú časť verejnosti, ktorá je náchylná považovať vzdelávací systém za dôležitý. Ba dokonca by taký postoj azda trošku chápali aj rodičia, pre ktorých štrajk znamená hlavne mínus jeden deň dovolenky.
Čaplovič je síce neschopný manažér bez šance porozumieť školstvu, ale aj on má svojho šéfa, a ten je citlivý na nálady verejnosti. Splniť požiadavku učiteľov preňho nebude žiadny rozpočtový problém, pár desiatok miliónov eur sa v excelovských tabuľkách Kažimírovho inštitútu určite nájdu. Záleží len na učiteľoch.
