Po nápade zdaňovať nehnuteľnosti prišiel v rámci hľadania dodatočných príjmov rozpočtu Inštitút finančnej politiky s nápadom zdaňovať luxus v podobe osobných automobilov. Namiesto stimulácie odbornej diskusie však celý materiál, ktorý IFP začiatkom mesiaca predložil (a ktorého časť Národná rada v podobe registračného poplatku v stredu schválila), vyznieva ako narýchlo vypracované politické zadanie s vopred jasným výsledkom.
Odhliadnuc od pochybne nastaveného meradla (výkon motora je možné pri skoro všetkých motoroch podstatne zvýšiť po nákupe, vďaka pokroku dnes i dvojlitrové motory dávajú cez 150 kW, diskriminácia napríklad viacdetných rodín, pre ktoré je väčšie auto, teda auto s väčším motorom jediné možné) za zmienku stojí niekoľko úryvkov z celého textu, ktoré buď poukazujú na ekonomickú povrchnosť, alebo na zle maskovanú triednu neprajnosť.
Chýba vysvetlenie
IFP napríklad píše, že dane z áut „posilňujú vertikálnu spravodlivosť daňového systému progresívnym nastavením sadzieb dane“. To je zrejme pravda. Nikde však niet odpovede na otázku, prečo si IFP myslí, že súčasná miera progresivity zdanenia je nedostatočná, respektíve suboptimálna a aká by teda optimálne mala byť.
Z drahšieho auta sa totiž už teraz platí vyššia DPH, drahšia je jeho prevádzka (napríklad palivo) i údržba - na rozdiel od auta za desaťtisíc eur sa autá povedzme za 70-tisíc takmer vždy opravujú v autorizovaných servisoch, nie podomovo, a teda často „bez bločku“.
IFP ďalej píše, že dane z áut „prispievajú k horizontálnej spravodlivosti daňového systému zdanením majetku z príjmu, ktorý nie vždy možno efektívne zdaniť prostredníctvom priamych daní“. Inými slovami, každý, kto si na výkonnejšie auto zarobil a nasporil, je automaticky podozrivý z toho, že tak urobil nezákonne, a pretože nie je v silách štátu to zistiť a dokázať, je nutné ho v rámci princípu prezumpcie viny preventívne zdaniť. Tento prístup možno len veľmi ťažko označiť za korektný.
Zaujímavé je tiež tvrdenie, že tieto dane „zvyšujú efektivitu daňového systému nemožnosťou vyhýbania sa daňovej povinnosti“. Trúfalosť je v tomto prípade slabé slovo. To, že si IFP myslí, že človek, ktorý si zarobí na nové auto s výkonom 255 kW, má problém s jeho registráciou na českú schránkovú firmu a že ochotne odvedie za prvé tri roky slovenskej vláde 4500 eur iba za to, aby svoj (za niekoľkokrát zdanené peniaze nadobudnutý) majetok mohol používať, ukazuje, akú mienku o majiteľoch týchto vozidiel IFP má.
Jedna dobrá správa
Klenotom je potom samotná klasifikácia vozidiel, ktorú poslanci prijali. Klasifikácia SEATu Leon Cupra R za 25-tisíc eur (výkon 195 kW) ako auta „luxusnej“ triedy s registračným poplatkom okolo 1700 eur (a cirkulačnou daňou navrhovanou IFP medzi 250 a 300 eur za rok) je dobrou ilustráciou toho, ako zdaňovanie na Slovensku často prebieha. To, že za výkonnejšie auto (oproti doterajšiemu stavu) časť parlamentu považuje už auto s viac než 80 kW, potom nie je vo svetle vyššie uvedeného prekvapivé .
Jedinou dobrou správou tak je, že ministerstvo financií neuvažuje o zavedení cirkulačnej dane do praxe. Čo však autora tohto článku, občana Slovenskej republiky s prechodným pobytom v Prahe, od zámeru registrácie auta (a teda i platby DPH) v Česku namiesto na Slovensku vzhľadom na (ne)predvídateľnosť slovenskej daňovej legislatívy určite neodradzuje.
(Autor je analytik České spořitelny)
Autor: Martin Lobotka
